trochu trafený, trochu bláznivý, trochu lenivý, trochu normálny, trochu pracovitý, trochu "blavák", trochu "malinovčan", trochu dobrý, trochu zlý, trochu šikovný, trochu babrák, trochu .... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, zivot okolo, akcie, kamarati, rodina,, tvorba tvorbička
Nedá mi to. Pripúšťam, som pobláznený vodou. Je to živel, ktorý ma úplne očaril. Má v sebe energiu, ktorá ma nabije na niekoľko týždňov. Toť hľa, tu konkrétne je Hron, ktorý mi minulý rok nabil baterky na celú zimu. Splavovať rieku to je sloboda a voľnosť. Zároveň je to však aj zodpovednosť a neobyčajná pokora pred tou veľkou masou vody, ktorá môže i zabiť.
Už len pár týždňov a vyrážame na Vltavu. Určite to bude fajn-fajnové. Už sa teším, na tu pohodu pohodičku. Som nedočkavý. Minulý rok sme už začiatkom mája mali úvodný splav za sebou. Tu je niekoľko fotiek z tých minuloročných splavov. Autor fotografií je kolektív kamarátov vodákov, s ktorými som splavil nejaký ten kilometrík. Alebo stoviek kilometríkov?
Pred týždňom som si myslel, že prišla teplá jar a do konca marca stihnem v niektorý pekný deň vybehnúť na vodu. Dnes si myslím, že prišla chladná jar a na vodu do konca marca asi nevybehnem. Nuž a tak aspoň zopár spomienok na leto, na vodu, na „klídek“ a pohodu. Konkrétne na Vltavu, ktorej splav je už dnes silne komerčná záležitosť, ale tú nádheru môžem vidieť každý rok a nezunuje sa, aj keď je tam viacej ľudí ako rýb.
Kvalitný futbal na regionálnej úrovni, by sa mal stať základným kameňom pri napredovaní tohoto športu u nás. Ak nechceme aby nám futbalový svet ďalej unikal, je potrebné vytvoriť silný regionálny základ, na ktorom sa dá ďalej budovať. Spolupráca podporovaná futbalovým zväzom, medzi samosprávou obce, vedením klubu a sponzormi často zlyháva. Nie však v Malinove.
Z trinástich zápasov jesennej časti IV. Ligy sk. A osem výhier, štyri remízy a jedna prehra. Druhé miesto v tabuľke a strata iba štyroch bodov na prvú bratislavskú Trnávku.
Blúdil som len tak za mestom a tam ju uvidel ležať v tráve. V ústach s margarétkovým kvetom vietor rozcuchával jej vlasy hravé
Rekonštrukcia amfiteátra v bašte slovenskej ľudovej kultúry vo Východnej spôsobila, že najväčší slovenský folklórny festival Východná sa tento rok neuskutočnil. Tu u nás pod Tatrami máme však stále dosť menších folklórnych festivalov, ktoré ho pre tento rok plnohodnotne zastúpili. Nejde o veľkosť podujatia, ale o udržanie ducha ľudovej tradície. Jeden taký menší, ale zato útulnejší, sa každoročne koná v rázovitej obci Liptovská Teplička a dokázal, že máme ľudové tradície stále v sebe. Nielen, že ich máme, ale radi sa o ne aj podelíme.
Oddelenie kníh v v obchodných domoch je u mňa ako zelený ostrov bohatý na pramenistú vodu, ktorý objaví stroskotanec už celé dni sa plaviaci na krídle od piana v slanom mori. V tom veľkom hyperzhone aspoň kúsok oázy. Zastaví sa tam pre mňa čas. Chodím popri regáli, ktorý je taký škaredý ako len regál v obchodnom dome môže byť. Mne to však nevadí. Listujem si jednu knihu za druhou a vnímam iba regál kníh. Všade vôkol zrazu veľké nič.
Malý, prítulný ostrov na severe Egejského mora. Krásne pláže, olivové háje, hory s najvyšším vrchom Ipsarionom týčiacim sa do výšky 1204m nad morom. Všade prítomné kozy, včely a hlavne príjemní ostrovania. Prvá časť fotografií z tohto malebného miesta.
Pondelok nepatrí medzi obľúbené pracovné dni v týždni, ale blíži sa jeho koniec a ja môžem konštatovať, prežil som ho. Vyjasnilo sa, neprší. Bavme sa o počasí, mam to rád. Je to o ničom a nemusíte vo veľkom namáhať mozgové závity. Obyčajne tým nikoho neurazíte. Na oblohe je taký zvláštny mrak. Prepáčte, nevedel som, že ste to vy pán Rumburak... však som písal, že je to ničom.
Sedím za počítačom, cez polovicu obrazovky sa mi belie okno wordu v ktorom píšem tento článok. Tá druhá časť patrí živým obrázkom z Turínskej olympiády. Trpím nevyliečiteľnou športovou závislosťou. Som netrpezlivý a neviem sa sústrediť. Začiatok prvého zápasu našich hokejistov sa blíži... už menej ako tri a pól hodiny.
Posedávame si, na petržalskej strane Dunaja medzi Starým a Novým mostom, popíjame pivko. V ušiach mi znejú tóny, ktoré pochádzajú od mladej rockovej kapelky, ktorá práve koncertuje v „Propíku“. Nikdy som o nich nepočul, ale hrajú celkom dobre. Je tam cítiť energiu.
Kedysi za spoločného Československa, v tých „dávnych dobách“ ľudia nežijúci v hlavnom meste spoločnej republiky, svorne nadávali na pražskú centralizáciu a následne aj na obyvateľov krásnej stovežatej. Vraj sú namyslený a majú všetko len pre seba. A tak nadával pivár z Plzne či Budějovíc, baník z Ostravy či Handlovej, strojár z Dubnice či Brna, vinár z Modry či z Mikulova, ale aj horár zo Šumavy či z Veľkej Fatry.
Z duše kvapka citu dopadla k zemi. Chýba len vysloviť tú vetu o hviezdach po zotmení.
Keď ma koncom osemdesiatych rokov otec s maminým bratom zobrali prvý krát na hokejový zápas, zmenil sa môj život.
Piatok 28-10-2005 sa z rána javil ako celkom vydarený deň. Aj keď nakoniec tak dopadol, priebeh dňa sa nedal nazvať inak ako „deň blbec“.
