Všade navôkol bolo ticho akoby malo prísť niečo veľké. Na nočnej oblohe svietil mesiac a osvetľoval prázdnu cestu s popraškom snehu. Snehové vločky jemne sa vznášajúce vo vzduchu zakrývali jej čerstvé stopy. Akoby bola len duchom. Pomaly prišla k časom dotknutej lavičke, vytiahla si cigaretu a zápalky z čiernej koženej bundy. Zapálila si. Ľahla si na lavičku a pozerajúc na nebo plné hviezd, vydýchla. Slzy jej zmáčali tvár, ale nezotrela si ich. Veď slzy nie sú hanbou ani znakom slabého človeka, ale človeka, ktorý má nejaké city. Ani nemalo cenu si ich zotierať, keď o chvíľu prichádzali ďalšie a ďalšie. Hovorí sa, že človek, ktorý sa rozhodne sám ukončiť svoj život je zbabelec. Ale ako môže byť zbabelec niekto, kto sa rozhodne chytiť život do vlastných rúk a nenechá sa neustále trápiť? Je snáď lepšie žiť život plný smútku a bolesti? Ona si to nemyslela. Chcela sa oslobodiť od pozemských strastí. Mnohí v jej okolí verili, že existuje niečo po smrti. Ak by v to verila, obávala by sa, či sa za svoje rozhodnutie neocitne niekde v pekle. Ale ona neverila. Po smrti nie je nič. Je len smrť. Potom prestaneme existovať. A tak vytiahla z vnútorného vrecka pištoľ, vložila si ju do úst a vystrelila.
Všade navôkol bolo ticho a na zemi červená farba na bielom podklade.
