Po úspešnom pristátí sme sa taxíkom odviezli do hostela, ktorý sme vybrali ešte pred odchodom. Mali sme jedno prísne kritérium - neprítomnosť tzv. bed bugs. To sú lokálne chrobáčiky (vlastne skôr chrobáčiská), vyznačujúce sa povestnou krvilačnosťou. Skrývajú sa v posteliach, kde striehnu, kým nič netušiaca obeť zaspí, a potom zaútočia. Ak je ráno posteľ poškvrnená krvou a telo obete posiate drobnými či väčšími ranami, ide o neklamné znamenie, že v noci došlo k nechcenému zblíženiu s miestnou faunou.
Okrem bed bugs (alebo bad bugs?) výlet ohrozila aj moja zle načasovaná choroba. Tak som počas všetkých letov kašľala, smrkala, kýchala a rôznymi podobnými prejavmi obťažovala, ba možno aj strašila spolucestujúcich. „Are you transporting any disease agents?" pýtal sa ma nejaký formulár z imigračného. „No," zaškrtla som s nie celkom čistým svedomím. Ktovie, ako si Kalifornia poradí s pravými slovenskými bacilmi!
Ale nakoniec sme tu. Nezastavila ma choroba ani priateľ, ktorý sa mi vyhrážal romantickým počinom v podobe únosu. Dokonca ani pas som si nezabudla. Ten som počas cesty každých niekoľko minút obsedantne kontrolovala a pravdepodobne sa tohto neurotického zlozvyku nezbavím počas celého pobytu.
Nateraz sa lúčim, prišiel čas otestovať bezpečnosť hostelových raňajok. Posielam srdečný pozdrav spod palmy na West Main Street 425, San Diego, California.
