Katarína Tholtová
Obranný mechanizmus č. 6 - Dodatok
(alebo Kam zmizol Mr. Moss)
"Zazvonil zvonec a rozprávke bol koniec" Neznámy autor
Miška stála za rohom paneláku, v ktorom bývala s rodičmi. Chvíľu spoza neho sledovala prichádzajúce a odchádzajúce postavy, potom vytočila domáce číslo. Po piatom zazvonení si povedala, že nikto nie je doma, že vzduch je čistý a snáď ešte istý čas bude. Vyšla zo svojej skrýše, odomkla a vošla dnu. Chodba bola prázdna, výťah takisto. Žiadni susedia, žiadni svedkovia. Aj do bytu sa dostala bez komplikácií. Voňalo to tam stále rovnako. Na chvíľu jej to prišlo ľúto. Vzápätí ten náhly pocit potlačila.
V pedagogickom živote Mr. Mossa vyvstala potreba dať žiakom písomku. Tomuto momentu sa dlho vyhýbal. Písomky mu vôbec nepripadali zábavné, čo sa vôbec nezlučovalo so zásadným princípom, ktorým sa riadil a ktorý sám pre seba nazýval zákonom zachovania srandy. Keď už však musel pristúpiť k tomuto kroku, dal si naozaj záležať na otázkach, ktoré sa chystal žiakom prezentovať. Rozmýšľal nad nimi dlho do noci a vstávanie potom bolo náročné a jeho značná časť prebiehala v horizontálnej polohe. Po príchode do školy otázky napísal na počítači a vytlačil. Keď ich priniesol do triedy a oznámil svojim žiakom, čo ich čaká, boli v šoku. Písomku od Mr. Mossa nečakali, neohlásenú už vôbec nie. Po rozdaní papierov sa však upokojili. Otázky totiž zneli (samozrejme, po anglicky) takto:
Mr. Moss sedel v kresle pri písacom stole, čítal si knižku a sem-tam si niečo vypísal, keď pri jeho dverách zazvonil zvonček. Tento úkaz ho neprekvapil tak, ako naposledy. Pred niekoľkými hodinami ho totiž pani Slobodová poctila hysterickým telefonátom, z ktorého vyrozumel, že jej dcéra odišla z domu, nezdvíha mobil a súčasné miesto jej výskytu je neznáme. Podozrenie padlo na byt Mr. Mossa., no nepotvrdilo sa. Možnosť, že situácia sa zmení a Miška sa predsa len uňho ocitne, však nebola vylúčená.
Miškin život mal mnoho zlozvykov, no najzákernejší z nich bol ten, že všetky katastrofy, nepríjemnosti a komplikácie si vždy šetril na najnevhodnejší moment, kedy ich na ňu naraz zvalil a sadisticky sa vyžíval v jej bezmocnosti. Preto nemohol rodinu Slobodovcov navštíviť neznesiteľný príbuzný v nejaký pekný a inak bezproblémový deň, jej mama si nemohla prečítať jej supertajný denníček, vrátiť ho naspäť do šuplíka a tváriť sa, že ho nevidela, a školský prúser sa nemohol prevaliť v čase, kedy by Miška mala aspoň relatívne dobrú náladu a silu riešiť ho. Nie, takto to u nej nefungovalo. Osud si pre ňu pripravil zaujímavejší scenár.
V malom byte v Dúbravke, ktorý dočasne obýval Mr. Moss, sa ozval zvonček. Bolo to po prvý raz a obyvateľa to prekvapilo. Návštevy za ním nechodili. Ani poštu veľmi nedostával a dôležitú či zaujímavú už vôbec nie. Chvíľu váhal, či má vôbec otvoriť. Obával sa, že mu bude chcieť niekto predať nejakú nepotrebnosť. Potom si však uvedomil, že už dlho si žiadnu poriadnu nepotrebnosť nekúpil, náhle po takejto kúpe zatúžil a predsa len dvere otvoril. Tento úkon by mnohí mohli vo svetle neskorších udalostí považovať za osudovú chybu.
Miška bola posadnutá. A robila to, čo každý posadnutý mladý človek v dnešnej dobe – googlila. Bez konkrétnych informácií to však šlo ťažko. Keď zadala do vyhľadávača heslo „Moss,“ vyhodil jej 45 200 000 výsledkov. To jej veľmi nepomohlo. Potrebovala niečo, čoho by sa mohla chytiť. Minimálne krstné meno. Kde ho však zistiť? Hnevala sa sama na seba, že jej v škole nikdy nenapadlo získať tento údaj. Vedela, ako sa volala jej triedna, ktorú neznášala, jej matematikárka, na ktorú kašlala, aj jej fyzikár, ktorý neznášal ju. Ako sa volal jej milovaný angličtinár však netušila. Mala len jediný nápad, ako to napraviť, a ten bol veľmi, veľmi zúfalý. Nič iné jej však nezostávalo. Zobrala telefónny zoznam, vyhľadala potrebné telefónne číslo a vytočila ho.
Miška sa potrebovala niekomu vyrozprávať. Túto potrebu nepocítila už dlho, väčšinou jej k ventilácii pocitov stačilo pero a papier, no tentoraz to bolo iné. Keď dorazila k Len(k)e, posadila sa do kresla a hádzala na ňu veľavýznamné pohľady. Len(k)a ležala na gauči, niečo si čítala a Miškine pohľady napriek ich veľkému významu úspešne ignorovala. Tá sa ale nehodlala vzdať tak ľahko. Prisadla si bližšie a teraz už neskrývane zízala. Len(k)a sa na ňu zamračila.
„Hádaj, kto je na Slovensku!“ vykríkla Miškina mama, keď sa v ten deň vrátila zo školy. „Mr. Moss!“
Júl sa Miške neskutočne vliekol (z času na čas ho dokonca podozrievala, že na chvíľu zastal), no nakoniec ubehol šialene rýchlo. Jej sestra sa začiatkom augusta vrátila z dvojmesačného pracovno-zábavného výletu v Spojených štátoch a začínala sa učiť na blížiace sa štátnice, ktoré kvoli svojej ceste odložila. Miška mala veľa nápadov, ako naložiť s letným voľnom, no žiaden nevyšiel. Veľmi chcela ísť do Anglicka, no rodičia ju samú nechceli pustiť a Len(k)a ísť nechcela, lebo nenávidí cestovanie. Tak Miška nakoniec pomáhala sestre s prípravou na skúšky. Nečakane ju to bavilo. Znalosti z psychológie, ktorú Iva študovala, sa ukázali byť pomerne praktické.
Udalosti nedávnej noci mali pomerne nepríjemné, no nie neznesiteľné následky. Historka, že Miška prišla domov až ráno, pretože utešovala kamarátku, v ktorej nešťastná láska vyvolala suicidálne sklony, sa neujala. Niet divu – veď nikdy žiadnu kamarátku nespomínala, s nikým nechodila von, nikto jej nevolal. Všeobecne a nevypovedane sa predpokladalo, že žiadnych priateľov nemá. Keď sa však jej rodičom nepodarilo vytiahnuť z nej pravdu krikom, plačom ani tichom, zmierili sa s oficiálnou verziou. Len mama sa jej v jednej nesmierne trápnej chvíľke z ničoho nič opýtala, či náhodou nepotrebuje antikoncepciu. Miška sa zatvárila zhrozene, zakrútila hlavou a tým sa vec uzavrela.
Po prechode na gymnázium sa z Ivanky stala Iva a z Mišky Miša. Prechádzali naraz – Iva do prvého ročníka, Miša do prímy. Pre čerstvú prímanku symbolizovala zmena školy nový začiatok. Šancu zospoločenštieť. Nájsť si priateľov, možno aj najlepšiu kamarátku. Tá sa jej zdala najdôležitejšia. Každé jedenásťročné dievča by malo mať najlepšiu kamarátku. Jednu. Keby boli dve, vznikali by problémy. Mohli by sa proti nej spolčiť. Alebo sa pohádať a ona by nevedela, na čej má byť strane. Jedna bola akurát.
Tento útvar som neplánovala zverejňovať, kým ho úspešne nedokončím. No akosi mi chýbala motivácia k dokončovaniu, keď ma nikto a nič nikam netlačí...