V poslednom čase som sa už pri danej otázke začala mierne chichúňať, čo mu asi na sebavedomí veľmi nepridalo. Prišlo mi ho tak trochu ľúto a prejavili sa u mňa pocity viny za neprimeraný chichot. Chcela som môjmu svedomiu poľahčiť tým, že otcovi vymyslím nejakú šikovnú mnemotechnickú pomôcku, vďaka ktorej si význam slova „pretend“ zaručene zapamätá.
Potom mi však napadlo, že on možno ani nevie, že sa ma na to slovíčko už toľkokrát pýtal. Možno si ani nepamätá, že si to nepamätá – možno si myslí, že to ani nikdy nevedel. A ak ho to teraz naučím tak, že si to zapamätá (čo je dosť nepravdepodobné, vzhľadom na moje doterajšie skúsenosti s jeho pamäťou, ale čo keby náhodou?), pripravím ho o pravidelnú radosť z nového poznania!
Moja mama zase môže vidieť jeden film aj trikrát, ale ak je medzitým dostatočné časové rozpätie, je to ako po prvý raz. Ocení nápaditý dej, zasmeje sa na starých vtipoch a je šokovaná nečakaným záverom.
Zlá pamäť je niekedy celkom fajn vec. Schopnosť zabudnúť a s radosťou opäť nadobudnúť nejakú informáciu môže byť pre jej majiteľa veľmi výhodná. Na koľko nepríjemných zážitkov a trápnych momentov by som rada zabudla, to ani neviem spočítať. Alebo si len neviem spomenúť?
