Už niekoľko mesiacov som čelila náročnej dileme. Skúšala som všetko, spísala som si pre a proti, radila som sa so staršími a skúsenejšími, hodila som si mincou, využila som všetky racionálne a iracionálne rozhodovacie stratégie. Veľmi mi to nepomohlo. Nakoniec som sa rozhodla počúvnuť niečo ako „hlas môjho srdca" a ukončiť štúdium medicíny.
Nebolo to ľahké, lebo som si tento nový svet, do ktorého som za tieto dva semestre trochu nahliadla, obľúbila. (I keď takým zvláštnym a trochu zvráteným spôsobom.) Obľúbila som si mojich spolužiakov, obľúbila som si niektoré predmety, niektorých učiteľov, niektoré preparáty a niektoré zlúčeniny. Čo som si však neobľúbila, sú dôsledky, ktoré tento môj dvojitý (sem-tam až trojitý) život zanecháva na mojej psychike.
Som človek, ktorý sa ľahko nadchne pre nové veci a chce ich potom robiť naplno. Naplno sa však naraz nedá robiť veľa vecí. To som si uvedomovala stále viac a nakoniec som dospela do bodu, kedy bola nutná voľba. Zvolila som si naplno sa venovať psychológii a popritom robiť všetky tie veci, ktoré milujem a na ktoré som popri mojom šialenom akademickom režime nemala čas.
Mám pocit, že som zlyhala, že som sa vzdala, že som neurobila všetko, čo bolo v mojich silách. No na druhej strane cítim nekonečnú úľavu. Ak niekedy raz budem toto rozhodnutie ľutovať, stačí mi na chvíľu si zalistovať v Základoch biologickej chémie a enzymológie a hneď si spomeniem na všetko to, čo mi chýbať nebude. Ako pán doktor Malovec povedal: „Niekedy je menej viac." Snáď mal pravdu.
