Z domčekov pre bábiky a plyšových koníkov som už vyrástla, darčeky kupujem v zaľudnených nákupných centrách, ani adventný kalendár sa už nekoná. Už jedno náhodné decembrové ráno nezastanem v úžase pred čerstvo postaveným vianočným stromčekom. Akoby mi to za tých osemnásť rokov všetko zovšednelo. Ale čím to je?
Vianoce sa v poslednom čase začínajú už v októbri. Keď poprvý raz začujeme tóny amerických vianočných hitov zo žiarovkami ovešaných obchodov, o snehu sa nám ešte ani nesníva. Z červeného obalu Coca-coly sa na nás so značným predstihom škerí Santa Claus s fľašou v ruke. Z televízie sa zakrátko dozvedáme, že Orange pripravuje novú vianočnú akciu, ktorú nesmieme premeškať a z Tesca sa stal „náš Darčekov“. No nevyuži to! Tak berieme obchody útokom a pokúšame sa objaviť tie najoslnivejšie (a podľa možnosti aj najlacnejšie) darčeky. S heslom „Čím viac, tým lepšie“ sa predierame nakupnými strediskami medzi masami ľudí, ktorí zrejme naše heslo zdieľajú. O tomto sú Vianoce?
Nie. Láskavosť v našich srdciach nenarastá priamo úmerne s objemom darčekov pod naším stromčekom. Naša nálada sa neobráti o 180 stupňov, ak stretneme dostatočný počet vykŕmených vysmiatych plastikových Santa Clausov. Celé je to o niečom inom. No občas mi to pripadá také nejaké posunuté. Z decembra na október, z Ježiška na Santa Clausa, z pôstu na niekoľkomesačnú vianočnú hostinu. Akoby ľudia zabudli, čo si na Vianoce vlastne máme pripomínať.
Vianoce by mali byť duchovným zážitkom, časom stráveným s najbližšími. A ako to je v skutočnosti?
Uponáhľaní ľudia, nervy, stres, upratovanie 365-dňového neporiadku, slávnostná večera, darčeky, darčeky, darčeky, koniec. Kam sa podela vďačnosť? Kam sa podela láska? Kde zmizlo porozumenie? Tradičné hodnoty sa asi cez internet objednať nedajú.
