V škole sme sa učili, že prejavovanie emócii sa odvíja od sociálneho kontextu a jeho pravidlá poznajú už malé deti. Je tiež kultúrne podmienené. Teda keď sa spýtate malého Amíka, ako sa má, odpovie niečo ako: Great! Awesome! alebo minimálne Fine!. Lebo tým dáva najavo, že je úspešný a šťastný, čo je sociálne žiaduce. Slovák naopak vie, že sa patrí povedať, že sa má zle, mizerne, nanič, prípadne sa ponosovať na zle platenú prácu, náročnú školu, politickú situáciu, manžela, manželku, deti, globálne otepľovanie, ceny jabĺk v Tescu a čo ja viem, čo ešte. Odpoveď „ujde to," je ešte akceptovateľná, čokoľvek pozitívnejšie vzbudzuje podozrenie až pohoršenie.
Ja som v tomto ukážková Slovenka. Takmer vždy sa mám zle a ak sa mám chvíľu náhodou dobre, rýchlo to zase prejde, takže sa nad tým nikto až tak nepozastavuje. Ale...
Nie je to vlastne optimistické? Povedať, že teraz sa mám zle? Neznamená to, že si myslím, že táto situácia je nanič, ale... môže byť lepšia? Veď keby som povedala, že sa mám najúžasnejšie na svete, vlastne by som tvrdila, že lepšie už byť nemôže - t.j. môže byť len horšie. Čím prichádzam k šokujúcemu zisteniu, že som vlastne optimista. Verili by ste?
