Ešte predtým som chcela byť spisovateľka. Doslova som donútila mamu, aby ma naučila čítať a písať. Potom som donekonečna obťažovala moju rodinu príbehmi o škrečkoch, dovolenkách a deťoch, ktoré chceli chodiť do školy aj v sobotu. Zošit s mojou detskou tvorbou mám odložený doteraz. Myslím, že vtedy mi šlo hlavne o to, aby ma dospeláci pochválili. Neskôr sa mi viac páčili iné aspekty tejto činnosti. (I keď pochvala poteší aj teraz.) Dobrodružstvo hry s vlastnou fantáziou, prežívanie toho, čo som doteraz neprežila alebo toho, čo sa ani prežiť nedá. Spoznávanie seba samej prostredníctvom toho, čo som napísala, a spoznávanie druhých ľudí, aby som mala o čom písať ďalej. Radosť, ktorú som vyvolala u ľudí, ktorí moje výtvory čítali. A radosť, ktorú predstierali, aby oni urobili radosť mne.
Tejto túžby som sa tak ľahko nezbavila. (Alebo som sa jej nezbavila vôbec?) Napriek tomu som však zakotvila pri psychológii, čo je možno jediná voľba v mojom živote, ktorú som ani na chvíľu neoľutovala. Ak raz doštudujem (čo je snáď celkom pravdepodobné), v mojej budúcej práci sa skĺbi všetko to, čo sa opakovalo v mojich detských snoch. Budem robiť niečo zmysluplné, priblížim sa k pochopeniu ľudí a rozhodne to bude zaujímavé.
A možno budem tak trochu ako tajná agentka, snažiaca sa vypozorovať to, čo ľudia sami o sebe ani netušia, aby som im mohla pomôcť. A možno potom, inšpirovaná všetkými tými ľudskými príbehmi, ktoré si vypočujem, o tom všetkom napíšem román. A možno sa moje detské túžby predsa len uskutočnia v úplne inej podobe...
Bonus - ukážka mojej detskej tvorby - prosím brať s rezervou, mala som vtedy osem rokov:
Rozprávkový sen
Večer zavriem oči,
do sna ihneď vkročím,
rozprávková krajina
- dobrodružstvo začína.
Je tu veľmi krásne,
každý nad tým žasne,
zázraky sa dejú,
detičky sa smejú.
Keď slniečko svitá,
rozprávka je skrytá.
