Keď mi zomrel druhý starý otec, náhle ma zamrzelo, ako málo času som s ním strávila, ako málo som ho poznala. Spomínala som na časy, keď sme si navzájom požičiavali knihy Dicka Francisa a rozprávali si, čo na nich máme radi. Obaja tie isté veci. Možno sme toho mali spoločného viac. To už sa nedozviem.
Onedlho zomrela babka. Babka, ktorá mi kedysi dávno pošepla do uška, že som krajšia než moja sestra. Bolo to milé a vôbec nezáležalo na tom, či to isté tajne šepkala do uška aj sestre. Ona o mne vedela všetko od prvých okamihov môjho života. Ja o nej zúfalo májo.
Teraz zomrel dedko. Dedko, ktorý písal. Dedko, po ktorom som zdedila moju obľúbenú knihu básní Miroslava Válka s osobným venovaním „S hlbokou úctou Rudolfovi Skukálkovi...“ Dedko, s ktorým mám toho možno najviac spoločného. Dedko, ktorému by som sa chcela podobať. Čítam si články od neznámych ľudí. Články plné sympatií a obdivu k človeku, ktorého takmer nepoznám. Zomrel môj dedko a ja sa ho už nespýtam na jeho život. Zostáva mi dúfať, že ho môžem aspoň trochu spoznať cez to, čo po ňom zostalo, cez jeho prácu a tvorbu.
