Spozorovala som na sebe taký zaujímavý fenomén. Cez skúškové sa mi vždy zachce robiť milión vecí, často takých, na ktoré obyčajne ani nepomyslím. Učenie medzi ne, samozrejme, nepatrí. Ale pred skúškou z psychologickej diagnostiky sa mi úplne z ničoho nič, samej od seba, dobrovoľne a úprimne zachcelo ísť cvičiť! Túto sobotu mi napadla pre mňa omnoho typickejšia aktivita. Zatúžila som ísť do mesta, do krčmy s fajn ľuďmi, rozprávať, tancovať, zabávať sa.
Pôvodne som mala ísť von s kamarátom, toho však na poslednú chvíľu zastavili rodinné povinnosti. Tak som písala najbližším. Tí sa na rozdiel odo mňa zodpovedne pripravovali na rôzne školské záležitosti. Tak som písala menej blízkym. Zaneprázdnení. Úplne vzdialeným. Tí boli asi prekvapení mojím pozvaním, tak ma radšej ignorovali.
Moju fixnú ideu to však neodradilo. Tak som zbalila knižky, zošity a zdrapy papierov, ktoré mám v pláne sa (snáď raz) naučiť a sama som sa vybrala do centra s nádejou, že niekto sa nado mnou zľutuje. Moje presvedčovacie schopnosti však zlyhali. Horúčka sobotňajšej noci sa nekonala.
Nakoniec som sedela sama v krčme. So študijnými materiálmi v ruke a s kofolou na stole. Asi to bol netypický pohľad. Strašne sa mi do toho nechcelo. A vtedy som si spomenula na jeden fejtón Milana Lasicu. Bol o biblioterapii, teda terapii písaním. Odložila som múdru knižku, vytiahla pero a papier a objednala si víno. Písala som a písala.
Bol to nakoniec celkom príjemný večer, i keď iný, než som plánovala. Vyrozprávala som sa (resp. vypísala) zo svojich starostí, radostí, obáv, nádejí a iných sprostostí a nemusela som tým nikoho zaťažovať. Také pero je super vec. Píše, čo mu vaša nervová sústava prikáže, so všetkým súhlasí, neháda sa, je vždy poruke a pokiaľ sa nevypíše, poslúcha. Som rada, že som objavila terapeutickú funkciu tohto objektu. No napriek neodškriepiteľným výhodám tejto tichej spoločnosti by som predsa len budúcu sobotu rada strávila so živými, nesúhlasiacimi, hádajúcimi sa a neposlúchajúcimi ľuďmi...
