Sedím v kupé a vlak pohybuje krajinou okolo mňa tak, ako to len vlaky vedia. Zastávame na zastávke Bratislava – Vinohrady. Už tu to pre mňa zaváňa exotikou – na zastávku Bratislava – Vinohrady sa človek nedostane len tak hocikedy! Hlavne teda ja, zarytý domased nie.
Vlakom idem sama asi druhý raz v živote. V ruke úzkostlivo zvieram cestovný lístok a napadajú mi tie najabsurdnejšie katastrofické scenáre – sedím v nesprávnom vlaku, zabudnem vystúpiť, môj lístok je neplatný... Už aby prišiel revízor a rozohnal moje nezmyselné obavy! (Vo vlaku sa tento pán údajne nazýva konduktor, ale ja ho aj tak ako správny cestujci MHD Bratislava budem volať revízor.)
Nedávno mi bola položená otázka, kde vidím moje nedostatky, čo sa týka písania, a ako by som ich riešila. Nedostatkov mi napadlo mnoho, ako najakútnejšie vidím tri – som lenivá, nemám čas a nemám o čom. Všetko by bolo možné zaradiť do kategórie „výhovorky“, z čoho si vyvodzujem, že sú to nedostatky odstrániteľné.
A keďže som človek praktický, rozhodla som sa prekonať aj Pantene pro Vé a odstrániť všetky tri v jednom. Takže hor’sa do Ružomberka! Pýtate sa, ako cesta do Ružomberka vyrieši tri moje najaktnejšie pisateľské problémy? Vysvetlím to popisom mojej súčasnej situácie.
Sedím v kupé. Úmyselne som si so sebou nevzala žiadne časopisy, knihy, študijné materiály. Najprv zvedavo pozerám po okolí, po chvíli sa však začínam nudiť. A tak chytám do ruky pero a píšem. Snaha zahnať nudu úspešne prekonala lenivosť.
Výhovorka „Nemám čas“ je tiež odstránená. Mám tri a pol hodiny. Povinností síce kopu, ale tu ich plniť nemôžem, tak sa spolieham na to, že mi neujdú. Alebo že ma nedobehnú?
Nuž a aký je lepší spôsob nájsť inšpiráciu, než vydať sa na cestu, spoznať nových ľudí, vyskúšať nové veci? Už teraz mám o čom. A to som ešte len v Leopoldove...
