Zuze sa páčilo doma. Mala vlastnú izbu, kde mohla celé dni pozerať telku a kresliť si infantilné obrázky domčekov, stromčekov a psíkov. Mama jej obrázky vždy pochválila a kedysi si ich aj všetky lepila na stenu v spálni. A keď bol ujo Jožo na služobnej ceste, každý večer si spolu čítali. Tak sa jej to páčilo a chcela s mamou ostať navždy. Cudzích ľudí nemala rada.
Večer pozerali mama s ujom Jožom správy a Zuza ich pozorovala spoza dverí. Dúfala, že Jožo odíde do krčmy a ona sa bude môcť s mamou porozprávať o svojich školských problémoch osamote. Ale on neodišiel. Tak šla spať a bála sa.
Ráno sa bála ešte viac, do školy radšej nešla. Doobeda sa prechádzala po meste a bolo jej smutno. V čase konca vyučovania sa vrátila domov, zavrela sa v izbe, plakala a spala. Takto to robila každý deň do konca týždňa. Doma sa s nikým nerozprávala, nechcela mame klamať a zo dňa na deň sa viac bála povedať pravdu. V piatok večer mame zavolala kamarátka a oznámila jej, že Zuzu videla v čase školy poflakovať sa po meste a všetko prasklo.
Zuza sa zľakla, že jej ujo Jožo dá „po papuli“, ako jej už dlho sľuboval, a že ju mama pošle na internát. Ušla z domu, schovala sa za rad panelákov a poslala mame esemesku, že sa zabije. Dúfala, že sa mama bude o ňu báť a už sa nebude hnevať. Sedela tam schovaná do rána a bola jej zima. Potom ju tam našiel ujo Jožo a odviezol ju do Bratislavy na detskú psychiatriu.
Nemocnice Zuza nemala rada. Boli chladné a hrozivé. Doteraz v nich bola, len keď jej bolo veľmi zle a vedela, že jej tam pomôžu. A bola tam s ňou aj mama, ktorá ju držala za ruku a chválila, ako pekne to zvláda. Teraz tam s ňou bol len ujo Jožo a nechválil ju. A ani chorá nebola, nechápala, načo ju tam vedie. Vôbec sa jej to nepáčilo, chcela ísť domov.
Pani doktorka si zobrala uja Joža do ambulancie a ju poslala do akejsi herne. Že s ňou sa porozpráva potom. Tak si zatiaľ sadla a pozerala von z okna. Bola si istá, že pani doktorka sa bude diviť, načo ju sem Jožo vláčil, a pošle ich zase domov. Za mamou.
Čakala tam hodnú chvíľu. Keď ju prišla pani doktorka zavolať, cez presklené dvere videla, ako ujo Jožo nastupuje do výťahu a odchádza. Nechápala.
„Poď, prišla si práve včas na ranné koliesko,“ povedala doktorka s úsmevom.
Odviedla Zuzu do veľkej miestnosti. Boli v nej do kruhu postavené stoličky, na ktorých sedeli deti rôzneho veku, medzi nimi aj niekoľko dospelých, väčšina v bielych plášťoch. Doktorka posadila Zuzu vedľa seba.
„Dobré ráno,“ povedal jeden z pánov v bielom plášti. „Tak, čo sme odvčera zažili?“
Jeden malý chlapec sa prihlásil a spýtal sa, či môže zarecitovať básničku. Potom všetky deti postupne hovorili, čo majú nové. Niektoré deti pochválili, iné vyhrešili. Ďalšie sa začali biť, tak ich rozsadili. Prišiel rad na Zuzu.
„Dnes tu máme aj niekoho nového,“ povedal pán doktor prívetivo a pozrel na Zuzu. „Zuzka, správne? Povedz nám niečo o sebe.“
„Ja chcem ísť domov,“ povedala cez slzy a zvyšok kolieska zaryto mlčala.
Mlčala aj niekoľko nasledujúcich dní, len so svojou psychologičkou a doktorkou sa rozprávala, lebo dúfala, že ju pustia domov za mamou. Psychologička jej spravila nejaké testy, pýtala sa na ňu, na školu, na jej rodinu a prečo tak veľa plače. Pani doktorka jej predpísala nejaké lieky. Vraj má depresiu a suicidálne myšlienky. Zuza však vedela, že chorá nebola, že len chcela ísť domov a nechcela ísť na internát. Keď však zistila, že jej neveria, prestala plakávať, tvrdila, že sa už má lepšie a aj s ostatnými deťmi sa snažila skamarátiť.
Raz započula, ako o nej doktorka povedala, že disimuluje. Nevedela, čo to znamená, ale bola si istá, že je to zlé. Doktorka tiež vravela, že jej mama je nezrelá osobnosť, neschopná saturovať jej potreby. Presne si tie slová zapamätala, aby to mohla mame vytmaviť, keď ju príde navštíviť. Nech sa cíti vinná, nech ju vezme domov a nech pekne saturuje!
Mama však neprišla, nepustili ju z roboty. Navštívila ju len sestra Mária, zobrala ju do bufetu a kúpila jej čokoládu. Tam stretli Máriinu spolužiačku, ktorej vyberali mandle. Mária Zuze vynadala, že teraz budú všetci vedieť, že jej sestra je cvok. Svoju návštevu ukončila predčasne. Zuza začala trucovať, prestala rozprávať, jesť aj disimulovať a odmietala lieky.
Ďalší víkend ju prišla navštíviť mama. Zuza sa na ňu vrhla a plakala, nech ju vezmú domov. Mama plakala tiež, spýtala sa, prečo ju Zuzka tak trápi, povedala jej, nech poslúcha pani doktorku a papá lieky a potom sa uvidí. A že už musí ísť, lebo ujo Jožo čaká s autom dole a nemá kde zaparkovať. Zuza ju nechcela pustiť, ale mama aj tak odišla.
Dcéra ju nepočúvla, pani doktorku neposlúchala a lieky nepapkala. O dva týždne sa rozhodlo, že keďže na oddelení už dlho byť nemôže, pôjde do dlhodobejšej liečebne. Vraj sa jej tam bude páčiť. Vraj sa jej tam bude páčiť. A môže tam byť aj niekoľko mesiacov. Povedali jej to, akoby to bola dobrá správa.
Do dlhodobejšej liečebne, kde sa jej bude páčiť, ju viezla mama s ujom Jožom.
„Tam to s ňou vydržia, tam budú všetci drbnutí ako ona,“ povedal, keď jej nakladal tašku do auta.
Zuza plakala. Nič nechápali. Veď ona nie je chorá, ona len nechcela ísť na internát.
