Deň sa začal nevinne - slniečko vyšlo ako zvyčajne, budík zazvonil načas, Miška sa umyla, obliekla, naraňajkovala a dokonca i učesala, a so zradne neutrálnym pocitom sa vybrala do školy. Prvé dve hodiny prešli bez neobvyklých incidentov. Až tá tretia so sebou priniesla jeden zo série dnešných problémov. Triedna profesorka na ňu priniesla kopu papierov - a kopa papierov v jej rukách nikdy neveštila nič dobré. Žiaci očakávali neohlásenú písomku, no mýlili sa. Boli to výpisy známok za prvý štvrťrok. Miškine priemery z matematiky (21 percent) a z fyziky (12,5 percenta) neboli vôbec lichotivé. Znepokojilo ju to, no nevydesilo. Do konca polroka si určite napíšu ešte minimálne dve, tri písomky - ak všetky slušne zvládne, najhoršiemu zabráni. V duchu plánovala doučovania a prísny študijný režim, tak si ani nevšimla, že Mr. Moss na ňu v priebehu poslednej hodiny akosi zvláštne pozeral.
Keď prišla domov, ani jej nenapadlo informovať rodičov o jej školských neúspechoch. Problémy si riešila zásadne sama, oficiálne preto, že nechcela nikoho zbytočne zaťažovať. Neoficiálne preto, že sa nechcela s nikým zbytočne konfrontovať.
„Ahojte," pozdravila po príchode zo školy neprirodzene veselým hlasom.
Čakala, že doma nájde otca a možno sestru. Našla tam však mamu. A tá na pozdrav neodpovedala zvyčajným „ahoj, čo nové?". Neodpovedala vôbec. Namiesto toho vrhla na dcéru pohľad odrážajúci emócie, ktoré Miška nedokázala identifikovať. Pozitívne však rozhodne neboli.
„Ahoj," prehovorila po chvíli hrobovým hlasom. „Nechceš mi niečo povedať?"
Miška jej nechcela povedať nič. Predpokladala, že jej mama narážala na výpis známok, a netušila, ako sa len o ňom mohla dozvedieť. Takmer spanikárila, no donútila sa zachovať ako-tak chladnú hlavu - zatiaľ.
„O čom to hovoríš?" spýtala sa nevinne.
„O čom by som asi tak hovorila! O tebe a Mr. Mossovi predsa!" povedala mama.
Miške na chvíľu prestalo biť srdce, alebo jej bilo tak rýchlo, že sa jednotlivé údery zliali do jedného.
„Ale... čo.... o čom to hovoríš?" vyjachtala.
„Pche! Len sa netvár! Viem o všetkom! Čítala som tvoj denník!" objasňovala mama, pridávajúc na decibeloch.
Miška tam stála v šoku, neschopná slova. Nebránila sa, nehádala sa, nevysvetľovala sa, nevyčítala. Mylne sa domnievala, že to už nemôže byť horšie. Jej najtajnejšie predstavy boli odhalené najnechápavejšiemu človeku na svete.
„No, čo mi k tomu povieš?" pokračovala mama.
Posledné zvyšky hrdosti donútili Mišku potlačiť hrču v krku a prehovoriť.
„Ale... to tak nie je! To... to som si len vymyslela!" habkala.
„No iste! To ti tak uverím! Prečo by si to robila?" neverila jej mama a ani netušila, že jej práve položila najintímnejšiu otázku na svete.
Miška nevedela, čo má povedať. Presvedčiť, že sa niečo stalo, bolo ľahké. Dali sa nájsť dôkazy či svedkovia. No ako mohla dokázať, že sa niečo nestalo?
Dvere za Miškiným chrbtom sa otvorili a vošli otec, Iva a ujo Edo, všetci v neadekvátne dobrej nálade. Ujo Edo bol z Miškinho pohľadu (i z pohľadu mnohých iných) ten najneznesiteľnejší človek. Preto sa nikdy neoženil a nedostal tak možnosť reprodukovať svoj excelentný genetický materiál. Za excelentný ho však považoval len on sám. Inak sa všetci stretnutiu s ním vyhýbali s nezvyčajnou kreativitou, ktorú v sebe objavili len vďaka extrémne vysokej motivácii. Tí najzdvorilejší a najtaktnejší z jeho známych ho označovali za človeka odporne arogantného a otravne egocentrického.
Jeho príchod už Miška nezvládla. Rozbehla sa do svojej izby a dvere za sebou zatresla tak, že hocikto s priemerným pudom sebazáchovy by sa k nim v dohľadnej dobe nepribližoval. Pani Slobodová sa však nenechala tak ľahko zastrašiť. Len čo privítala a usadila návštevu, vrútila sa za Miškou.
„My sme ešte neskončili, mladá dáma!" začala výhražným tónom. „A netvár sa, že si si to vymyslela! Ja nie som taká sprostá! Už som si to overila!"
„Overila?" spýtala sa Miška neveriacky.
„Bola som za Mr. Mossom!" víťazoslávne povedala mama.
Miška sa roztriasla a tentoraz už slzy nezastavila. Sadla si na posteľ, absolútne neschopná koncentrovať svoje myšlienky na niečo konštruktívne. Na chvíľu zavrela oči a nervózne si hrýzla spodnú peru.
„Čo si mu povedala?" položila nevyhnutnú otázku.
Pani Slobodovú slzy jej dcéry vyviedli z miery a na chvíľu vypadla zo svojej útočnej pozície. Pocítila výčitky svedomia, no ich skutočný rozmer ešte nepoznala.
„No... dala som mu ten zošit," povedala už miernejším tónom.
Miška bez slova vstala, schytila tašku a opustila najprv svoju izbu s jej zmätenou matkou, potom byt s nič netušiacim zvyškom jej rodiny a nakoniec aj celý dom, nevediac, kam má ísť a čo robiť. Išla jednoducho preč, čo najďalej, niekam, kde nie sú žiadni ľudia, ktorí poznajú jej najosobnejšie tajomstvá. Kráčala pešo tými najopustenejšími uličkami, aby nikoho nestretla, aby sa mohla vyplakať, vyzúriť a nakoniec vymyslieť riešenie, ktoré by aspoň trochu zmiernilo dôsledky tejto situácie. Nezastavila sa, ani keď sa zotmelo, ani keď jej mobil neprestajne vyzváňal, ani keď sa začala triasť od zimy. Keď už bol chlad neznesiteľný, nastúpila do autobusu, aby sa trochu zohriala. Jeho číslo si nevšimla a ani ju nezaujímalo. Nemala kam ísť, tak mohla ísť kamkoľvek.
Vystúpila niekde vo Vrakuni a posadila sa na neďalekú lavičku. Rozmýšľala o všetkom a neprišla na nič. Netušila, koľko je hodín, či ako dlho tam sedela, keď vedľa nej zatrúbilo auto. Nereagovala. Dúfala, že vodič to vzdá a odíde. Onedlho však z auta niekto vystúpil a približoval sa k nej. Miška v tej osobe spoznala Katku - Ivinu spolužiačku z psychológie.
„Ahoj, si to ty? Čo tu robíš?" zaujímala sa.
„Ahoj, čakám na autobus," zaklamala Miška.
„Tak sadaj, odveziem ťa," ponúkla sa Katka, milo sa na ňu usmiala a smerovala k autu.
Mišku jej vľúdnosť upokojila. Ani jej nenapadlo brániť sa. Nasledovala ju a nastúpila do auta.
„Tak, kam to bude?" spýtala sa Katka nenútene. „Domov?"
„Nie, do Dúbravky," odpovedala Miška.
Dúfala, že riešenie jej problémov, akékoľvek už bude, sa nachádza práve tam.
