Na chodbe bohužiaľ nestál podomový predajca ani iná, aspoň zo zištných dôvodov priateľská tvár. Bola to pani Slobodová a očividne sa hnevala. Patrila medzi tých ľudí, ktorí nezvykli od hnevu očervenieť, ale zblednúť. Jej hlas bol v takých situáciách zdanlivo ešte menej podfarbený emóciami než obyčajne. To sa ľuďom, čo ju dobre poznali, videlo omnoho hrozivejšie ako opačné prejavy. Mr. Moss mal v ten deň dobrú náladu a jej vystupovanie ho očividne pobavilo. To jej fyziologické symptómy zúrivosti ešte znásobilo. Nechápal, prečo by sa naňho mala hnevať, a akokoľvek sa snažil v pamäti vyloviť niečo, čím by sa voči nej previnil, nič mu nenapadalo. Predpokladal, že za tým bude nejaká absurdnosť, a absurdnosti mal rád.
„Dobrý deň, poďte ďalej, čomu vďačím za vašu návštevu?" opýtal sa prívetivo.
Pani Slobodová namosúrene vpochodovala dnu, nenávistne naňho zazerala a pred očami mu mávala nejakým zošitom ako učiteľka žiakovi, keď mal z domácej úlohy nula bodov zo sto.
„Vysvetlite mi toto!" nariadila mu, ukazujúc na zošit.
„Obávam sa, že netuším, o čo ide," povedal Mr. Moss pokojným tónom a pomaly sa začínal cítiť previnilo, hoci nevedel prečo.
„Hohó! Tak vy neviete!" povedala pani Slobodová posmešne. „Len si to prečítajte!"
Mr. Moss si zbežne prelistoval zošit, stále netušiac, ako to s ním súvisí. S počtu zapísaných stránok si vydedukoval, že to bude nadlho.
„Sadnite si u mňa, môžem vám niečo ponúknuť?" navrhol Mr. Moss zdvorilo, aby sa jeho prvá návšteva mala počas jeho čítania čím zaoberať.
„Čítajte!" prikázala pani Slobodová a Mr. Moss už radšej nevravel nič. Poslúchol. Pani Slobodová ho pozorovala s hrozivým výrazom v očiach a keď sa počas čítania rozširoval úsmev na jeho tvári, vybuchla.
„Čo je vám smiešne?! To vôbec, ale vôbec nie je smiešne! Ako ste to mohli urobiť?! Začínať si s mojou osemnásťročnou dcérou! Osemnásť! Veď by to mohlo byť vaše dieťa!" spustila.
„Ale vy ste to vôbec nepochopili," začal sa obhajovať Mr. Moss.
„Akože nepochopila! Veď je to úplne jasné! Myslíte si, že som sprostá?" kričala stále hlasnejšie a hlasnejšie.
„To si v žiadnom prípade nemyslím, o vašej inteligencii nemám žiadnu predstavu, ale keby som mal, určite by bola nesmierne vysoká," snažil sa ju upokojiť Mr. Moss, no jeho slová mali úplne opačný účinok.
Kým pani Slobodová vrieskala a agresívne pochodovala po jeho obývačke, jemu pomaly dochádzalo, o čo ide. Miška si jednoducho povymýšľala pár nevinných príbehov, zapísala si ich a dostali sa do nesprávnych rúk. Čo sa dialo ďalej, mu však bolo záhadou. Ako si len mohol niekto myslieť, že sa to všetko naozaj stalo? Veď to bolo také neuveriteľné! Pani Slobodová však vyzerala, že pre fantáziu skutočne nemala pochopenie. Mr. Mosssovi napadlo niečo, čo bolo na hranici vhodnosti, po starostlivom zvážení však prišiel k záveru, že ju to neprekračovalo.
„Tak teda dobre," začal. "Priznávam sa."
Šokoval ju.
„Vy... máte pomer s mojou dcérou?" opýtala sa potichu.
Mr. Moss sa zamyslel nad slovom pomer a zaznamenal si ho do mentálneho zoznamu slov, ktorých presný význam si musí vyhľadať v slovníku.
„To nie, tak by som to rozhodne nenazýval. Skôr sme sa spriatelili," vysvetlil.
Pani Slobodová to odišla rozdýchať domov a vynadať Miške. Mr. Moss sa pustil do čítania a neuveriteľne sa na tom zabával. Veľmi mu lichotilo, že mu niekto venoval toľko priestoru vo svojej imaginácii.
