Pani Slobodová umývala riad. Bola to jej obľúbená domáca práca a vykonávala ju každodenne napriek tomu, že vedľa nej trónila umývačka riadu, vačšinu času znudená prázdnotou a nečinnosťou. Majiteľka jej ukradla jedinú životnú náplň a venovala sa jej so slasťou, pre ktorú zvyšok rodiny nemal pochopenie najmä preto, že počas namáčania, drhnutia a utierania vždy hundrala, že má z toho suché ruky a že jej nikto nepomôže. Keď sa jej niekto odvážil opýtať, či to nechce radšej nahádzať do umývačky, vydala zo seba zvuk plný toľkého opovrhnutia, že to po istom čase každý radšej vzdal.
Okrem skvelej príležitosti posťažovať sa na suché ruky a lenivú rodinu jej táto práca poskytovala aj unikátnu možnosť prejaviť svoje aktuálne emócie bez zbytočnej verbalizácie. Keď bola nahnevaná, trieskala. Keď bola otrávená, prázdnym pohľadom hypnotizovala tenký pramienok vody rinúci sa z kohútika. Keď bola smutná, po vyčistení každého kusu riadu si strastiplne vzdychla.
Tentoraz sa zo štýlu jej manipulácie s taniermi nedali vydedukovať žiadne pocity. Bolo ešte len ráno, pani Slobodová odpratávala neporiadok z raňajok a deň ešte nestihol zanechať stopy na jej duševnom naladení. Jej dcéry sa chystali do školy a manžel si drzo vyspával. Staršia Ivana sa energicky dovalila do kuchyne a vzala zo stola jedno z vrecúšok s desiatou.
„Zober aj Miške," nakázala jej mama.
„Nech si zoberie sama."
„Tak jej to aspoň pripomeň. Nech si ju zase nezabudne."
„Mišááá, máš v kuchyni desiatúúú!" zavrešťala Ivana z kuchyne.
Mišku náhly hluk prebral z denného snenia a spomenula si, že si má obliecť aj druhú nohavicu. Pozrela na hodiny a pokročilý čas ju donútil urýchliť ranný rituál. Doobliekala sa, skontrolovala, či jej aktovka obsahuje všetko, čo obsahovať má, zobrala do ruky sveter a za ruku Ivanu a ponáhľala sa z domu.
„Desiata!" zakričala za ňou mama, keď nastupovala do výťahu.
Miška sa vrátila po desiatu.
„Pozvánky!" spomenula si pri druhom pokuse nastúpiť do výťahu a opäť sa vrátila.
Sestra prevracala očami, no jej to bolo jedno. Dnes bol dôležitý deň a pozvánky boli jeho neodmysliteľnou súčasťou. Keď sa výťah konečne pohol, začala plánovať.
Miška bola šedá myška. Nebola dostatočne žiarivá na to, aby bola triednou hviezdou, ani dostatočne zlá na to, aby bola čiernou ovcou. Tak bola iba šedá. Dokonca ani jej priemernosť nebola dostatočná na to, aby ňou bola zaujímavá ako Major Major Major Major, ktorý vynikal aspoň tým, že ničím nevynikal. Bola odsúdená na nenápadnosť najprv v rámci pomyselných stien I.B, neskôr v iných inštitúciách a skupinách, ktorých súčasťou sa stala.
I.B sa vracala z hodiny telesnej výchovy do triedy. Deti sa vo dvojiciach držali za ruky. Všetky mali biele tričká, chlapci doplnené červenými trenírkami, dievčatá modrými. Sem-tam sa niektorí začali rozprávať, smiať, či biť, no pani učiteľka ich vždy vyhrešila, pretože v ostatných triedach prebiehalo vyučovanie. Všetky nepovolené aktivity ihneď utíchli, lebo pani učiteľka bola zbožňovanou autoritou, ktorú prváčikovia bezvýhradne rešpektovali. Tak deti len ticho prechádzali chodbami, pozerali z okien alebo na portréty zavesené na stenách.
,Andrej Sládkovič... Ľudovít Štúr... Božena Slančíková - Timrava...,' čítala si Miška v duchu mená pod portrétmi po desiaty, dvadsiaty, tridsiaty raz, odkedy nastúpila do školy. Čítať sa naučila už dávno, no písanie jej šlo možno najhoršie spomedzi všetkých spolužiakov. Príliš tlačila ceruzkou na papier. Značne to podkopávalo jej akademické sebavedomie, lebo tí, ktorí písali najkrajšie, dostávali najskôr právo písať namiesto ceruzky perom. Ona mala neblahé tušenie, že túto výsadu dostane ako posledná. Teraz však mala iné starosti. Vedela, že v aktovke, ktorá na ňu čakala v triede, sa v dnešný deň okrem školských potrieb a desiaty od mamy nachádzali aj pozvánky na jej meninovú oslavu. Tie musela odovzdať, čo znamenalo iniciovať rozhovor s jej spolužiačkami. Jedenástimi! Naraz nie, to by nedokázala. Postupne. Mala teda samú seba prinútiť jedenásťkrát k tomu, čo doteraz nedokázala ani raz. Našťastie išlo len o dievčatá. Chlapčenský a dievčenský svet bol v tom veku dočasne prísne separovaný.
„Meniny sa neoslavujú," povedala prvá oslovená spolužiačka, ktorej trasúcou sa rukou hanblivo podávala pozvánku.
Miška mala slzy sklamania a zahanbenia na krajíčku.
„Ono sú to vlastne narodeniny," zamrmlala so sklopenými očami.
„Tak čo teda, narodeniny či meniny?" spýtala sa spolužiačka nedôverčivo.
„Nóó.... vlastne oboje. Narodeniny som mala na začiatku septembra, to som ešte nikoho veľmi nepoznala, tak som oslavu nerobila. Teraz mám meniny, ale... vlastne oslavujem skôr tie narodeniny," vysvetlila neisto. Bol to doteraz jej najdlhší verbálny prejav smerovaný k niekomu v jej veku.
Priateľov mala mnoho. Mali jedinú chybu - neexistovali. Bola to imaginárna skupina pozbieraná z jej obľúbených knižiek. Závideniahodná partička. Reálni ľudia sa im rozhodne nevyrovnali. Čím viac ju školský kolektív odmietal, tým viac túžila doňho patriť. Zároveň tušila, že rovesníci by ju pravdepodobne sklamali. Jej fiktívni priatelia boli jednoznačne zaujímavejší, trefnejší, akčnejší, múdrejší, atraktívnejší. A ona medzi nich, samozrejme, patrila. Len tí najvnímavejší ľudia z jej blízkeho okolia vybadali za jej extrémnou hanblivosťou, vyhýbavosťou a trémou aj omnoho ťažšie postrehnuteľné drobné a občasné známky hrdosti, možno dokonca nadradenosti.
„Hmm... Ale nemusím ti kúpiť dva darčeky?" spýtala sa spolužiačka, stále s istou dávkou nedôvery v hlase.
Keď oslávenkyňa zakrútila hlavou, pozvanie bolo definitívne prijaté.
O pár dní sa v byte Slobodovcov zmenila zvyčajná sterilná dokonalosť na hravú farebnosť. Balóniky, girlandy a konfety. Sladkosti a slanosti od výmyslu sveta. Pestré servítky, plastikové poháre s rozprávkovými postavičkami, detské šampanské. Všetko poukladané v bezchybnej symetrickosti. Svoju dcéru pani Slobodová obliekla do bielej blúzky a ružovej sukničky, vlasy jej zaplietla do niečoho krásneho, komplikovaného a nepomenovateľného, a tak oslávenkyňa v konečnom dôsledku vyzerala ako súčasť výzdoby.
Výslednému efektu predchádzala niekoľkohodinová činnosť všetkých členov rodiny. Účasť si dovolila odmietnuť len Ivana. Keď ju mama požiadala, aby aspoň zamaskovala svoj neporiadok, ak už ho nemieni upratať, vyjadrila sa, že je to oslava jej sestry, nie jej, a že pre ňu teda otročiť nebude. Ostatní poslušne ukladali, vynášali, umývali, utierali, vysávali a dekorovali. Miška s očakávaním, otec rezignovane, mama fanaticky.
Pár minút pred treťou sa začali objavovať hostia, pár minút po tretej už boli v plnom počte. Vyslovili sa gratulácie, odovzdali sa darčeky, zjedli sa sladkosti a zjedli sa slanosti. Iba torta sa ešte nezjedla. Tá bola stále v procese prípravy a zatiaľ nespĺňala prísne kritériá pani Slobodovej. Deti si čakanie krátili hraním v detskej izbe, rozdelené na skupinky. Miška stála vo dverách a zvažovala, ku ktorej hre sa pripojiť. Nakoniec podišla ku spolužiačkam, ktoré sa so setom šálok hrali na kaviareň. Jedna bola čašníčka, dve zákazníčky.
„Môžem sa pridať?" spýtala sa po hodnej chvíli odhodlávania.
„Už je nás dosť," odvrkla jedna zo zákazníčok.
Miška mohla povedať, že v kaviarni predsa môže byť viacero zákazníkov. Mohla povedať, že set šálok je jej a tak má právo hrať sa s ním. No nepovedala nič. Jedno odmietnutie jej stačilo. Zobrala si zo svojho stola Alicu v krajine zázrakov a odišla do otcovej pracovne, lebo predpokladala, že tá je prázdna. Všeobecne to bola málo využívaná miestnosť. Čiastočne to vyplývalo už z jej názvu, ktorý sa spájal s prácou. Čiastočne z faktu, že prináležala otcovi, a ten sa s prácou rozhodne nespájal. Tentoraz však prázdna nebola. V kresle za stolom sedel Mr. Moss a sústredene pracoval, alebo sa tak aspoň sústredene tváril, aby mu všetci dali pokoj.
Mr. Moss bol zástupcom britskej sekcie firmy, pre ktorú pracoval pán Sloboda. Prišiel na Slovensko na kontrolu a keďže pán Sloboda mal preňho zaobstarať ubytovanie, ale poplietol dátum, nasťahoval si ho domov. Nebolo to najšťastnejšie riešenie, keďže jediný, kto v domácnosti ovládal angličtinu, bola pani Slobodová, a tej značne liezlo na nervy, keď ju jej manžel obťažoval s každou primitívnou vetou, ktorú chcel Mr. Mossovi povedať. Potreba pána Slobodu komunikovať však bola taká silná, že prekonala akúkoľvek jazykovú bariéru - pomáhal si rukami, nohami a chabými základmi nemčiny, ale rozprával, rozprával a rozprával. A tak sa hosť schovával.
Miška otvorila dvere na pracovni a objavila v nej Mr. Mossa. Chcela odísť, no v jeho pohľade bolo niečo také chápavé, že zostala, sadla si s knižkou na druhý koniec miestnosti a hanblivo sa usmiala. Mr. Moss sa usmial potmehúdsky a Miška tušila, že vedel svoje.
Pani Slobodová sa s tortou v ruke priblížila k hrajúcemu sa húfu detí. Sviečky však nemal kto sfúknuť. Oslávenkyňa sa medzi hosťami nenašla. Keď ju mama objavila sedieť v pracovni a čítať, definitívne sa vzdala snáh integrovať ju do kolektívu a myšlienky o jej podivínstve zahnala predstavami jej výnimočnosti a inteligencie. Bolo to prijateľnejšie než priznať si obavy, že jej dcéra je nenapraviteľný asociál, ktorý je od reality vzdialený natoľko, že na ňu nedovidí ani špeciálnym ďalekohľadom s laserovým meračom vzdialenosti a stabilizátorom obrazu.
