Mr. Moss mal slabosť pre malé a bezvýznamné veci. Založil si malú a bezvýznamnú firmu, ktorej produkt bol taký úzkoprofilový, že oň mohli mať záujem len podobní blázni ako on. Trh je však nepredvídateľný, a tak sa plánom Mr. Mossa vysmial rovno do tváre. Firma zbohatla a stala sa veľkou a významnou. Tým o ňu úplne stratil záujem, no nečakaný príval financií mu umožnil navždy sa vrátiť k tomu, pre čo mal slabosť. Firmu predal jednému z nadšených záujemcov a kládol si dve významné otázky - kde a čo?
Prvá bola jednoduchá. Hneď si spomenul na najmenšiu a najbezvýznamnejšiu krajinu, ktorú kedy navštívil. V časoch, keď sa väčšina Slovákov učila cudzie jazyky, aby mohli študovať, žiť a pracovať v krajinách, ktoré sa im zdali väčšie a lepšie, sa Mr. Moss začal učiť slovenčinu. Vďaka fenoménu odlivu mozgov so Slovenska si rýchlo našiel majiteľa jedného takého mozgu v Anglicku, ktorému dobre zaplatil, aby ho učil a skúšal. Kvantá kníh v jeho rodnom jazyku presunul z knižnice do pivnice a krvopotne si zaobstaral rovnaké kvantá kníh v slovenčine. Dokonca sa mu podarilo získať všetky diely Ordinácie v ružovej záhrade, Paneláku a Mafstory, na čo bol náležite hrdý.
Druhá otázka bola zložitejšia, no ako Mr. Moss postupne spoznával, ako to v krajine jeho budúceho pobytu chodí, našiel si aj svoje malé a bezvýznamné povolanie. Keďže sa považoval za človeka veľmi múdreho, sčítaného a rozhľadeného, rozhodol sa podať svoje vedomosti ďalej. Keď sa dozvedel, že školstvo je na Slovensku v biednom stave a učitelia majú mizerný plat, druhá otázka bola definitívne vyriešená.
Dni Mr. Mossa sa naplnili prípravami na jeho nový život. Aby získal učiteľskú prax, stal sa lektorom kurzu pre podnikateľov s názvom „Get Rich - Learn from the Richest." Niekoľko hodín denne učil iných, zvyšok seba. V internetovom archíve jednej televízie pozeral s jednodňovým omeškaním televízne noviny, z ktorých najprv nerozumel nič, potom čosi a nakoniec takmer všetko. Po čase mal už celkom slušný prehľad, dokonca vedel ktorá moderátorka je alergická na paradajky a ktorý spevák sa opil na poslednej dôležitej akcii. Keď bola jeho slovenčina už takmer dokonalá, kúpil si jednosmernú letenku. Priatelia ho oznacovali za „crazy," „nuts", „mad" a „insane," a Mr. Moss sa šibalsky usmieval.
Odchádzal narýchlo. Leto sa končilo, začiatok školského roka sa blížil a on sa rozhodol pristúiť k svojim novým povinnostiam zodpovedne. Zbalil si len to najnutnejšie - pár kusov oblečenia, hygienické potreby a knižku na cestu. Viac nepotreboval. Keby niekto videl jeho malý, starý kufor, ťažko by si bol domyslel, že jeho majiteľ opúšťa domovinu na neurčito. Zvyšok svojich vecí nechal Mr. Moss na ich pôvodnom mieste, nech si tam žijú svojím vlastným životom a čakajú na jeho neistý návrat.
Na Slovensku ho nečakalo nič. Nič nemal dopredu naplánované, nemal kde bývať, nemal istú prácu. Tá neistota v ňom vyvolávala dlho neprežívaný pocit slobody s príchuťou dobrodružstva, a to sa mu páčilo. Taxíkom sa z letiska doviezol k lacnému hostelu, kde si Mr. Moss prenajal malú izbu, v ktorej začal premýšľať o svojom ďalšom osude. Dlho to v nej však nevydržal. Mesto ho volalo svojou novosťou, túžil sa prejsť popri ľuďoch, ktorých nepoznal, vstúpiť do obchodíkov, v ktorých si doteraz nič nekúpil, spoznať neznáme ulice a uličky. Vyšiel von a nechal sa unášať vlastnými krokmi.
Po niekoľkých hodinách ustatý a hladný narazil na školu. Bola zamknutá, na vrátnici nebol nikto, no vnútri sa mihlo pár postáv. Zazvonil na jeden z troch zvončekov pri dverách. Po niekoľkých minútach sa pri ňom zjavila nepríjemne vyzerajúca staršia dáma, odomkla dvere, pozorne si ho premerala a pravdepodobne dospela k názoru, že tento návštevník si nezaslúži pozdrav. Spýtavo naňho pozrela.
„Dobrý deň, moje meno je Mr. Moss, prosím vás, našiel by som tu dnes riaditeľa?" povedal, náročky zdôrazňujúc svoj cudzinecký prízvuk. Na tetu to očividne spravilo dojem.
„Nech sa páči, poďte ďalej, myslím, že by tu niekde mala byť," odpovedala, tváriac sa o čosi milšie.
Zaviedla ho k riaditeľni a zaklopala. Riaditeľka nevrlo vykukla.
„Dobrý deň, moje meno je Mr. Moss," predstavil sa opäť. „Pricestoval som z Anglicka a hľadám prácu. Mal by som záujem učiť angličtinu. S učením mám isté skúsenosti. A s angličtinou, samozrejme, tiež."
„Dobrý deň," prekvapene odzdravila riaditeľka.
Rozmýšľala. Príchod tohto záujemcu o prácu učiteľa bol nezvyčajný, no ona nedávno o jednu angličtinárku prišla a stálu náhradu sa jej ešte nepodarilo zohnať. V dnešnej dobe po anglicky hovoril skoro každý, no učiť tie potvorky v najhoršom veku za mizerný plat nechcel nikto. Už začínala byť zúfalá.
„A životopis máte?" opýtala sa.
„Momentálne ho nemám pri sebe, ale môžem vám ho priniesť... zajtra?" navrhol Mr. Moss.
„To by bolo výborné. A aké máte predstavy o svojom plate?" položila riaditeľka dôležitú otázku. Koniec koncov, bol to predsa Angličan, ktovie, čo čakal...
„Žiadne," odpovedal Mr. Moss úprimne.
Netušil, aké platy mali zvyčajne učitelia na Slovensku a okrem toho, na peniazoch mu vôbec nezáležalo. Riaditeľka využila príležitosť a navrhla mu minimálnu mzdu. Keď súhlasil, práca bola jeho. Dohodu uzavreli podaním ruky a obaja sa usmiali. Každý z vlastných dôvodov.
