Mr. Moss sedel vo svojom malom byte v Dúbravke. V tom, ktorý dočasne obýval, v ktorom mu pani Slobodová nahnevane mávala zošitom pred tvárou, v ktorom chvíľu žila aj Miška. V tom, v ktorom zvonček zazvonil len dvakrát a predtým, medzitým a potom mlčal, ako sa na taký nepotrebný zvonček patrí. Chladnička trpezlivo bzučala, sem-tam si dala prestávku a potom pokračovala vo svojej monotónnej pesničke.
Jej majiteľa prepadla nostalgia. Taká, ktorá prichádza, keď niečo ešte pretrváva, no dlho už nebude. Predbežná. Mr. Moss sa vydal do ulíc. Bratislava bola v ten deň plná literárnych postáv. Tá slečna na Krížnej, oblečená neprimerane nápadne k svojmu smutnému, nevinnému výrazu, mohla byť pokojne Sofia Semionovna. Ten mladý muž na moste, zahľadený do vĺn Dunaja, sa určite sám seba pýtal „Byť, či nebyť?" a potom so zvesenou hlavou odišiel, a Mr. Moss bol rád, že si vybral tú správnu odpoveď. No a veselý biely maltezáčik sa nápadne ponášal na toho malého psíka s veľkým menom.
Mr. Moss sa rozhliadol okolo seba. Raňajšie slnko postupne naberalo obednú intenzitu. Bez toho, aby sa pozrel na hodinky, vedel, že je čas ísť do práce.
„Dnes napíšeme rozprávku," povedal žiakom po svojom príchode.
Niektorí sa zasmiali.
„A nie sme na rozprávky trochu starí?" spýtal sa jeden chlapec posmešne.
„Na rozprávky a na cukríky človek nikdy nie je starý," odpovedal. „Teraz každý napíše vlastnú. Takú, akú ste v detstve vždy chceli počuť a nikto vám ju nepovedal, lebo ešte nebola vymyslená."
Potom si spomenul na to, že má vlastne učiť angličtinu.
„Píšte, samozrejme, po anglicky. Aspoň si precvičíte minulý čas," dodal a usmial sa, akoby minulý čas vôbec nebral vážne.
Žiaci si začali vyťahovať papiere, zošity, perá a ceruzky, a Mr. Moss si všimol, že Miška chýbala. Zamrzelo ho to. Bol presvedčený, že táto úloha bola pre ňu ako stvorená. No napriek jej neprítomnosti bol na konci hodiny jeho kufrík naplnený dvadsiatimi deviatimi novými rozprávkami.
XXXXX
Mišku nakoniec domov naozaj priviedli výčitky svedomia. Ale nie tie, čo zažívala. Tie, čo by prišli, keby práve v ten deň nebola doma. Jej mama mala narodeniny. Miška na darček akosi pozabudla, tak jej napísala básničku. Tak to robila, keď bola malá. Teraz stála pred dverami a zvierala ju v ruke. Neisto zazvonila. Kľúče jej štrngali vo vrecku, no jej sa nezdalo vhodné použiť ich. Už tam nebola doma a to miesto si musela opäť zaslúžiť.
Dvere jej otvorila Ivana.
„Ty krava!" pozdravila ju a objala.
„Kto to je?" zakričala mama spoza rohu.
Keď začula zvonček, rýchlo sa odbehla prezliecť a upraviť.
„Miša," odpovedala Ivana.
Pani Slobodová vykukla a chvíľu nič nevravela. Rozmýšľala, či je z výchovného hľadiska správne hnevať sa alebo tešiť. Medzičasom sa od gauča odlepil aj otec a presunul sa do predizby. Každý člen rodiny teraz stál v malej miestnosti, striedavo hľadel na ostatných a zvažoval, kto by mal komu vynadať a kto by sa komu mal ospravedlniť. Miška spravila pár váhavých krokov smerom k ostatným.
„Vyzuj sa!" zavelila mama zo zvyku.
Miška sa rozosmiala a nepríjemné ticho sa definitívne prelomilo. Zvyšok dňa sa celá rodina správala, akoby sa nič nestalo, čo bolo asi to najlepšie, čo sa v danej situácii dalo robiť.
„Nešli by sme zajtra oslavovať na chatu? Tak rodinne," navrhla mama na prekvapenie všetkých.
„Len my štyria?" spýtala sa Miška.
„No, poobede prídu hostia, ale my by sme mohli ísť už ráno," vysvetlila mama svoj plán.
„A čo škola?" spýtala sa Ivana.
„No... dám vám ospravedlnenku," povedala mama nezvyčajne šibalsky, a tomu sa rozhodne nedalo odolať.
Na chate prebiehalo všetko akosi príliš pohodovo. Aj pani Slobodová sa snažila. Koláčiky kúpila hotové, takže sa vyvarovala zbytočného stresu. Dokonca sa tvárila, že nepočula to rinčanie skla, keď Miška rozbila tanier. Všetci vedeli, že táto neprirodzená idyla čoskoro pominie (pravdepodobne hneď na druhý deň), no bolo fajn vedieť, že aj niečo také môže existovať.
Večer sa Miška musela vrátiť k Mr. Mossovi. Nechala si tam všetky svoje veci pre prípad, že by sa doma nestretla s takým pozitívnym prijatím. Dostala sa k nemu až dosť neskoro a na jej veľké prekvapenie bol byt prázdny. Nielenže tam nebol Mr. Moss, nebolo tam nič. Skrine, poličky, knižnica - všetko bolo prázdne. Miška prešla všetky miestnosti, či nenájde nejaký odkaz. Že Mr. Moss si našiel lepší byt o ulicu ďalej alebo niečo podobné.
Našla len svoj vlastný zošit. Ležal na jej prepožičanej posteli na hŕbe papierov, otvorený na poslednej stránke. Na tej, ktorá bola ešte pred pár dňami prázdna, no teraz bola zapísaná úhľadným, dospeláckym písmom. Usadila sa a čítala:
To už je poslanie učiteľov. Prídu, učia, odídu a dúfajú, že aj naučili. Že ich vedomosti budú ďalej rozvíjané ich žiakmi. Učiteľ skončí svoju prácu a opäť sa vráti na začiatok. S ďalšími, ktorí potrebujú jeho vedenie. Žiaci idú ďalej, za novými vecami. Učitelia sa vracajú k tým starým znova a znova.
Tak teraz odchádzam ja. Nechávam Vám tu dvadsaťdeväť rozprávok Vašich spolužiakov, aby ste vedeli, že aj v nich je niečo, čo stojí za Váš záujem.
Odchádzam učiť staré veci nových ľudí s nádejou, že tým predchádzajúcim som niečo dal.
Miška dočítala a usmiala sa. Krajší koniec ich spoločnému príbehu by ani ona nevymyslela.
