Napríklad pri maminých nespočetných vyhláseniach typu:
Upratuje SA v sobotu.
Domov SA nechodí ráno.
V lete SA čierna nenosí.
Spať SA chodí pred polnocou.
Vstáva SA ráno.
Miška už nemusela len ticho zúriť nad každým „sa" jej mamy, teraz jej mohla povedať, že má rigidné osobné konštrukty a tváriť sa premúdrelo, chápavo a tak trochu blahosklonne. To si veľmi užívala.
Najviac sa jej páčili obranné mechanizmy, ktoré ľudia údajne používajú na redukciu úzkosti v situáciách, kedy je ohrozená hodnota ich ega. Iva ich mala v zošite zoradené a očíslované podľa vlastnej logiky tak, aby sa jej čo najlepšie učili. Miške sa zdalo, že ona sama používa vo väčšej či menšej miere všetky, najbližší jej však bol únik do fantázie priradený k číslu 6. Poznanie, že niekto to, čo ona robí, pomenoval a popísal, ju fascinovalo. Znamenalo to, že v tom nebola sama, že svet bol plný ľudí žijúcich okrem svojho reálneho života ešte ďalší, lepší, tajnejší.
Keď už sa aj august neľútostne približoval k svojmu koncu, Iva sa pyšnila titulom Bc. a Miška sa začínala pripravovať na ďalší školský rok. Ako vždy, sľubovala si, že bude lepší než ten predošlý. Nakúpila si kopu zošitov („Budem si poctivo písať poznámky!"), nové perá („Nebudem si ich stále zabúdať a požičiavať od spolužiakov!") a obaly na učebnice („Nebudem ich masovo strácať a demolovať!"). Prvý školský deň bol nudný, na druhý sa už ráčila dostaviť aj Len(k)a.
„Ahoj," pozdravila ju Miška entuziasticky, tešiac sa, že už v tom nebola sama.
Len(k)a jej kývla na pozdrav.
„Ako sa máš?"
„Nenávidím september."
„Aké si mala leto?"
„Nenávidím horúčavy."
Len(k)a sa Mišky na jej leto či súčasný emocionálny stav nespýtala a Miška tomu bola rada, lebo aj tak nemala o čom rozprávať. Vo väčšine konverzácií v rámci triedy dominovala okrem letných zážitkov otázka, kto ich bude tento rok učit slovenčinu a angličtinu. Chýry boli rôzne, žiaden sa však zatiaľ nepotvrdil. Mišku noví učitelia nezaujímali - nemohli byť lepší než pani profesorka Kolárová. Len(k)u, ktorá nenávidela zmeny, tiež veľmi nie. Medzi ostatnými spolužiakmi to však bola téma číslo dva - hneď po zážitkoch z prázdnin a letných láskach.
„Videla som ho! Nového angličtinára! Rozprával sa na chodbe s riaditeľkou - je to Angličan! Nič moc, dosť starý, škaredý, ešte sa aj hrbí, ale má dobrý akcent," informovala jedna zo spolužiačok všetkých, čo prejavili záujem o novinky.
Miška záujem neprejavila, tak sa nič nedozvedela. V ušiach mala slúchadlá, v rukách knihu a okolité dianie ignorovala. Veď o približne päť minút mal dotyčný aj tak vojsť do triedy, tak načo sa hnať za čiastkovými informáciami z druhej ruky. Osud Harryho Pottera bol omnoho zaujímavejší než klebety z pedagogického zboru. Do čítania bola taká zahĺbená, že si ani nevšimla, keď Mr. Moss vošiel do triedy a začal sa predstavovať žiakom. Až keď ju Len(k)a štuchla lakťom, konečne zdvihla zrak. A zírala.
„Ja ho poznám," zašepkala najhlasnejšie ako vedela.
Keď sa Mr. Moss predstavil, začal žiakom takmer dokonalou slovenčinou približovať svoju pedagogickú stratégiu.
„Sám som sa jazyky vrátene slovenčiny nikdy neučil z učebníc. Čítal som knihy, pozeral filmy, rozprával som sa s ľuďmi, prekladal som si texty piesní. Je to veľmi efektívne. A jednoznačne zábavnejšie," žmurkol na triedu.
Miška sa naňho usmiala, no on si ju nevšimol a pokračoval.
„Takto by som chcel učiť aj vás. Ak ste teda za."
Ozvalo sa súhlasné zamrmlanie. Mr. Moss rozdal žiakom papieriky a požiadal ich, aby na ne napísali zoznamy kníh, filmov, pesničiek, seriálov či časopisov, ktorým by sa chceli na hodine venovať. Tí boli sprvu zmätení, že sa ich niekto pýta na ich názor, no napokon vzali do rúk perá a pustili sa do plnenia úlohy, ktorú im nový učiteľ zadal. Keď boli zoznamy dokončené a zozbierané, Mr. Moss vytiahol knihu The Lord of the Rings a pustil sa do vyučovania. Keď sa hodina skončila, Miška sa rozbehla za ním.
„Dobrý deň," usmiala sa.
„Dobrý deň," povedal začudovane. Nechápal, prečo ho zdraví niekto, s kým práve strávil štyridsaťpäť minút. Nespoznal ju. Hodnota Miškinho ega bola ohrozená, tak radšej unikla. Tam, kde zvyčajne.
