Následky v podobe fotografickej dokumentácie z onoho večera v alternatívnom podniku sa však zachovali. A ako sa zdalo, videli ich všetci Miškini spolužiaci. Zrazu sa stala centrom pozornosti a bola zaujímavejšia než kedykoľvek predtým, čo sa jej spočiatku svojím spôsobom páčilo, no časom sa jej to značne znechutilo. Predtým, keď si sama seba vážila, o ňu rovesníci ani nezakopli. Teraz, keď sebou začala opovrhovať, sa s ňou všetci chceli kamarátiť. Všetci okrem Lenky, ktorá sa vyjadrila, že nenávidí bulvár. Tak si k nej Miška proti jej vôli prisadla a to bol začiatok ich nezvyčajného priateľstva. Ako zistila, bolo to pre ňu omnoho jednoduchšie, než kamarátiť sa s niekým iným.
Miška bola zmätená z triedneho spoločenského mikrosveta a z mnohých hierarchií a názorových prúdov, ktoré sa v ňom vyskytovali. V priebehu tých pár rokov, čo bola jeho bezvýznamnou súčasťou, pomaly zisťovala, ako tento systém funguje, no prečo tak funguje, to jej bolo záhadou.
Spozorovala, že niektorým spolužiakom sa tak akosi z princípu páči to, čo sa páči väčšine. Niektorým sa práve to nepáči a páči sa im zásadne to, čo väčšina odmieta. Strednému prúdu sa nepáči alternatíva. Alternatíve sa nepáči stredný prúd. Keď sa človek v rámci tohto systému dôkladne zaškatuľkuje, hľadá si priateľov výlučne vo svojej škatuľke. Alebo si nájde priateľov a zistí, že sa ocitol v ich škatuľke. Pobyt v nej mu umožní pochopiť, čo sa v jej vnútri smie, musí, má, dá, toleruje, uznáva, akceptuje, obdivuje, zdôrazňuje, hovorí, nosí, pozerá, počúva, číta.... ale najmä čo sa nesmie, nemá, nedá, netoleruje, neuznáva, neakceptuje, nehovorí, nenosí, nepozerá, nepočúva a nečíta. Už sa jej obyvateľovi niečo nepáči preto, že je to zaujímavé, pekné či jemu blízke, ale preto, že mu to škatuľka umožňuje či prikazuje. Prekročenie jej hraníc je trestné. A tak človek odmieta to, čo by si potenciálne mohol obľúbiť, lebo sa to prieči jeho filozofii páčenia sa.
Miša odmietala niečo odmietať len z princípu. Všetko, čo sa jej páčilo či nepáčilo, sa jej páčilo či nepáčilo úprimne. V triede nemala kamarátov z časti preto, že sa bála výsmechu, ktorý by sa jej ušiel, keby napríklad počúvala hudbu, ktorú ich škatuľka zakazuje.
S Lenkou boli veci jasnejšie. Nenávidela všetko. Vážnu hudbu, jazz, techno, trance, house, folk, rock, punk, operu, grunge, pop, indie, hip-hop, blbé reči, zvuky, hluky a ticho. Nenávidela farby, preto nosila čiernu. Nenávidela seba, preto nosila farby. Nenávidela hlad a nenávidela jedlo, čo ju v určitej fáze doviedlo k bulímii, ktorú (ako iste tušíte) nenávidela. Nenávidela ľudí, preto nemala priateľov, a nenávidela samotu, preto mala známych. Nenávidela zdrobneniny vrátane vlastného mena, a tak to zbytočné „k" zásadne vynechávala. Nenávidela všetko, všetkých, všade a vždy. Nediskriminovala.
Niekto ako Miška, niekto, kto sa panicky bojí kritiky, sa môže spriateliť len s človekom, ktorý nekritizuje nič alebo kritizuje všetko. Tak pre ňu bola Len(k)a ideálnou kamarátkou. Časom si začali byť takmer blízke, Miška sa naučila čítať medzi všetkými tými „nenávidím" a zistila, že Len(k)a je vlastne celkom fajn.
XXXXX
„Odchádzam na materskú dovolenku," oznámila jedného dňa pani profesorka Kolárová. „Mrzí ma, že vás opúšťam, práve keď sa začína zmaturitnievať."
Mišku učila slovenčinu a angličtinu a bola to jej obľúbená učiteľka. Z tých ostatných si polovica o nej myslela, že je taká dutá, že sa nemôže kúpať, lebo sa ani neponorí, keď si napustí vaňu. Druhá polovica pripisovala jej zlé študijné výsledky jej lenivosti. V každom prípade všetci predpokladali, že je beznádejný prípad, ktorý skôr či neskôr prepadne, nezmaturuje, nedostane sa na žiadnu vysokú školu a nikam to v živote nedotiahne. Len pani profesorka Kolárová ju mala rada. Miška dosahovala na jej predmetoch najlepšie výsledky, z časti preto, že slovenčina i angličtina jej išli bez akejkoľvek námahy dobre, z časti preto, že nechcela sklamať jediného pedagóga, ktorý o nej mal dobrú mienku.
„Nenávidím lúčenia," zareagovala na učiteľkino vyhlásenie Len(k)a a posledný týždeň predmaturitnej septimy pre istotu nechodila do školy.
Posledný deň školského roku Miška od obľúbenej učiteľky vyžobrala adresu. Celú prestávku prestepovala pred dverami jej kabinetu, kým sa odhodlala zaklopať a formulovať svoju prosbu. Učiteľka vytrhla papier zo zápisníka, napísala naň úhľadným písmom svoju e-mailovú adresu aj adresu bydliska a podala ho Miške.
„Budete nám chýbať," povedala Miška, zvierajúc nový poklad v ruke.
„A sľúb mi, že napíšeš bestseller a pošleš mi výtlačok s venovaním," povedala pani profesorka Kolárová a žmurkla na svoju takmer už bývalú žiačku.
„Sľubujem," odpovedala Miška a smutne sa pousmiala.
