Z veľkej skrine vytiahla svoju starú športovú tašku. (Ako prišla ku športovej taške, jej doteraz bolo záhadou.) Otvorila ju, položila na zem a systematicky do nej z iných miestností prinášala potrebné veci. Oblečenie, školské potreby, kozmetiku... Keď už sa obsah tašky zhodoval s jej predstavou, spokojne ju zavrela a odniesla si ju na miesto jej prechodného pobytu.
„Prosím vás, mohli by ste niečo hlesnúť?" spýtal sa jej Mr. Moss, keď vošla.
„Ehm... prosím?" nechápala Miška.
„No nie som si celkom istý významom toho slova. Keby som počul také hlesnutie v praxi, pomohlo by mi to," vysvetlil.
Keď Miška rozmýšľala, čo by tak hlesla, zazvonil jej telefón. Pani Slobodová sa neúnavne a v pravidelných intervaloch snažila svoju dcéru zastihnúť, no zatiaľ nebola úspešná. Cieľom telefonátu pravdepodobne bolo presvedčiť dcéru, aby sa vrátila domov. Tej však bolo teraz príliš dobre, a to ju z hľadiska návratu domov značne demotivovalo. Vedela, že raz k tomu dôjde. Nemala so sebou dostatok oblečenia a peňazí, a pohostinnosť Mr. Mossa nechcela zneužívať pridlho. Bála sa však, že keď raz odíde, bude to navždy, a tak sa ten moment snažila čo najviac oddialiť.
Miška by si netrúfla nazvať Mr. Mossa jej priateľom. Pred pár mesiacmi by sa ani neodvážila dúfať, že by raz o niečom takom mohla vôbec uvažovať. Teraz však začínala tušiť, že priateľmi boli už od momentu ich prvého stretnutia, kedy obaja unikali pred všetkými ostatnými, no seba navzájom akceptovali. Už vtedy sa medzi nimi vytvorila tichá spolupatričnosť, ktorá nedávno opäť ožila.
„Prečo mi vlastne vykáte?" spýtala sa ho.
Mr. Moss zdvihol hlavu od rozčítanej knihy a zamyslel sa.
„Prečo mi vykáte vy?" vrátil jej otázku.
„No lebo ste môj učiteľ. Učiteľom sa vyká," odpovedala a vzápätí sa za to „sa" zahanbila.
„Mne sa vykanie páči. Je to milý zvyk, zaváňa niečím takým starobylým," povedal. „Ale keby ste na tom trvali, môžeme si tykať."
Miška na tom netrvala. Keď bola jej zvedavosť uspokojená, uspokojila sa aj s vykaním. Koniec koncov, keby si začali tykať aj v škole, upozornilo by to na neštandardnosť ich vzťahu, a tú by jej spolužiaci podľa nej ťažko pochopili. Už to, že do školy každý deň prichádzali spolu, bolo vrcholne podozrivé. Vyvolalo to otázky dokonca i v Len(k)e, ktorá otázky nenávidela.
Nedávno si Mr. Mossa riaditeľka zavolala na pohovor už druhý raz za sebou. Všetci automaticky predpokladali, že Miška vedela, o čo ide. No ona nemala potuchy. Chcela sa na to Mr. Mossa opýtať, no čosi jej navrávalo, že odpoveď sa aj tak nedozvie. Z riaditeľne vychádzal zamračený, čo bolo v jeho prípade extrémne zlým znamením. V žiakoch to vyvolalo obavy. Nechceli o svojho obľúbeného učiteľa prísť.
XXXXX
Pani Slobodová umývala riad. Občas medzitým skontrolovala svoj mobilný telefón, či sa na ňom náhodou nezjavila nová správa. Vždy, keď zistila, že sa jej želanie nesplnilo, nahlas si vzdychla.
„Čo furt máš s tým mobilom?" spýtal sa jej pán Sloboda citlivo, keď sa v chladničke snažil nájsť niečo sladké a ideálne veľké.
„No čo asi! Tvoja dcéra odišla z domu a vôbec sa nehlási! Čo ak sa jej niečo stane? A čo ak..."
Čo ak sa už nevráti, chcela povedať, no radšej to nahlas nevyslovila.
„Miška tu nie je?" spýtal sa pán Sloboda prekvapene.
Pani Slobodová začala opovržlivo krútiť hlavou, zúrivo trieskať taniermi a mrmlať si niečo popod nos. Jej manžel z toho zachytil slová „nehorázne" a „absolútny nezáujem," tak radšej opustil priestory kuchyne a presunul sa k televízoru v obývačke.
„Ešte stále každých päť sekúnd pozerá na mobil?" spýtala sa ho Ivana.
Prikývol.
„Hm... Čím častejšie sa naň pozrie, tým viackrát môže byť sklamaná, že jej Miša nepíše. To sa oplatí," skonštatovala.
Pani Slobodovú však členovia jej rodiny podceňovali. Svoju dcéru poznala minimálne natoľko, aby vedela, že s každým nezdvihnutým telefonátom a odignorovanou esemeskou v nej narastú výčitky svedomia. Dúfala, že skôr či neskôr ju práve tie privedú domov.
