Prvý krát v Poľsku, snáď nie posledný

 Jedného dňa som vyjadrila svoju túžbu ísť do Poľska a takmer na druhý deň bol pre mňa naplánovaný výlet do Krakova. Komu je lepšie! Vedela som, že moja skúsenoť nebude úplne typická skúsenosť Slováka u našich severných susedov. Nešli sme kupovať lacný nábytok, predpoveď počasia bola nanajvýš nepriaznivá (-12C cez deň) a mojimi spolucestujúcimi boli Američania. Bola som zvedavá nakoľko bude naše vnímanie vecí rozdielne. Zlatým klincom programu bola návšteva Auschwitzu. Šikovná mladá poľská sprievodkyňa sa nám plno venovala a obohatila naše vedomosti o hrôzach, ktoré sa na tomto mieste dialy rôznymi pikoškami. Znova a znova vo svojom výklade používala formulku: Skúste si predstaviť... Skúste si predstaviť, že by ste celú noc museli stáť v cele 1x1 meter s troma ďalsími väzňami a nasledujúci deň by vás vyhnali na 11 hodín ťažkej práce. Skúste si predstaviť, že teploty v barakoch boli presne také isté ako vonku. Všetko to bolo nepredstaviteľné! Stála som tam v lyžiarskej bunde a nových Gore-Tex Nike topánkach a stále mi bola zima. Vedela som, že asi za hodinku budem sedieť v aute na ceste domov kde na mňa čaká horúca sprcha a vlastná pohodlná posteľ. Utrpenie, ktorým si ľudia v Auschwitzi prešli je len ťažko predstaviteľné.   
Nie, že by sa ma exkurzia po koncentračnom tábore vôbec nedotkla. Ale odchádzala som s pocitom miernej viny pretože som to celé veľmi emotívne neprežívala. Videla som autentické predmety, ktoré vojaci SS zhabali uväzneným. Videla som v akých podmienkach tam ľudia žili a pozerala som sa na fotografie mladých ľudí, ktorí v tých neľudských podmienkach prežili len niekoľko dní. Neskôr som sa jedného múdreho kamoša spýtala, že či nemá nejaký múdry dôvod prečo som to nejak nevedela hlbšie prežiť. Veď moja americká spolubývajúca mi ešte dnes hovorí ako jej tam čo pripomínalo a čo ju hrozne zranilo a podobne. Povedal mi, že je to možno tým, že mi sme u nás informáciami o koncentračných táboroch presýtení. Presýtení v dobrom. Keď som si spočítala koľko dokumentov a svedectiev s touto tematikou som videla a koľko krát sme sa spolužiakmi po dejepise hádali o tom koľko ľudí tam naozaj zomrelo, hneď mi svitlo. A tak niet div, že to moji Amíci prežívali trochu inak.    Vysvetlí mi niekto v koho CHOREJ hlave sa zrodí nápad ostrihať ženám krásne dlhé vlasy, vyrobiť z toho látku a ušiť z nej väzňom uniformy?!