„...žijeme v krajine, ktorá je viditeľne anomická“, ( Michal Vašečka: „Na to, akú máme vládu, to zvládame“, Denník N 23. 10 ´20). Ďalej čítame, že „anómia (bezzákonnosť, ľubovôľa -pozn. redakcia) znamená okrem iného veriť aj to, že začnete byť cynickí k svojmu okoliu a prestávate veriť expertom, inštitúciám, ľuďom okolo seba“.
Iní napísali. Jaroslav Rumpli: Zvolili sme si, tak musíme vydržať. (Sme, 3. 10. ´20). Tomáš Hudák: Nezvykajme si. .. (Denník N 25. 9. ´20).
Po z kontextu vytrhnutých citátoch ponosujme sa ďalej. Tvárou tvár s realitou sa premietajú úskoky a preskoky politikov v najvyššom vládnom a parlamentnom rangu, aby nám vytierali zrak napríklad klamstvom pri získavaní magisterských titulov, u jedného bývalého aj honoru doktorského. V Maďarsku u prezidenta (inak viacnásobného olympijského víťaza), v Nemecku u ministra stačilo odhalenie podvodu na abdikáciu. Na Slovensku, čo sa stalo, stalo sa, ideme ďalej. Skôr ako sa také niečo stalo, dnešný premiér, keď ešte úspešne podnikal, skladoval účtenky na povale u babky a aby všetko štimovalo nechal svoju mamu najazdiť denne viac ako 600 kilometrov. To všetko odniesol čas. Chytráckou rétorikou sa vyšplhal v štáte na tretí najvyšší a prvý najvplyvnejší level. A tak dnes, je to tak, že Tomáš Hudák číta „vyjadrenia -prepytujem- predsedu vlády Igora Matoviča – ako spôsobmi infantilného klamára fabuluje konštrukty o skúške svojich koaličných partnerov pri jednoduchých otázkach novinárov na investície jeho manželky“, počúva „predsedu Národnej rady Slovenskej republiky – ako jazykom štvrtej cenovej rozpráva o tom, že by sa vyspal aj s ´volavkou´, ak by bola pekná“, vidí „poslankyňu Národnej rady Annu Záborskú – povedané slovami Jaroslava Danišku- ´obhajovať neobhájiteľné rétorikou a slovníkom, ktorý by ešte aj dnes vydesil Jána Husa na smrť“. Niečo sa v Tomášovi Hudákovi zlomilo: „Nie, na toto si neprivyknem. Treba začať niečo konštruktívne robiť“.
Dokončím prv načaté. Zásadná vec, vzťah premiéra k občanom, k poniektorým z nich ako múdrosráčom, prekračuje za socika artikulovanú rétoriku cielenú na triednych nepriateľov. Duch minulosti sa u Igora Matoviča hlási k slovu v jeho obsesiách. Ak by neposlúchali, postrašil občanov izraelským lockdownom, hovorí k miliónom duchom a tónom, ako by boli jeho vazali. Ako ďaleko je Matovič od láskavej pozornosti voči ľuďom, ponúka mu na konfrontáciu svoje citlivo formulované vyjadrenie Jacinda Ardern, premiérka Nového Zélandu, keď hovorí, že „stavila na svoj päť miliónový tím, obyvateľstvo ostrovnej krajiny“, (Boba Baluchová, .týždeň 45/20s). Tímová práca s rovnako päťmiliónovým obyvateľstvom mohla aj u nás znamenať triumf s plošným testovaním, ale iba s úctivou náklonnosťou k nedotknuteľným právam občanov, lebo problematické prostriedky problematizujú aj dobrý výsledok.
Porážka Smeru uniesla vo voľbách mysle ľudí smerom naplnenia túžby po očiste spoločenských pomerov od usadenín falošných predstáv o štandardne fungujúcej demokracii.
V Slovenskej republike tridsať rokov fungujú inštitúcie, ktoré majú právne aj morálne garantovať ústavným normám zodpovedajúci štát, potrebnú rovnosť, slobodu, spoľahlivosť, bezpečnosť a istoty všetkých občanov. Na Slovensku však po dvadsiatich rokov vlád Mečiara a Fica žijeme v ostrej konfrontácii s demokraciou inštitucionálne nenaplnenou, toť: súdy, prokuratúra, polícia!
Igor Matovič, ako hlavný demonštrátor úspechov s covidom, deväť mesiacov po reštarte demokratických pomerov, žongluje s falzifikátom svojej diplomovky ako kedy mu to príde vhod. Ako občania sa pristihujeme pritom, že sme si už zvykli a takéto exhibície evidujeme len ako slabšie signály hriešnych nuansov na profile rečníka, lebo sa ľahšie prehliadajú, ako vynucované dávky poddajnosti od občanov, ale aj od členov vlády, (hoci sa v ústave píše, že „vláda rozhoduje v zbore)“. Všetky miery normálu prekročil Igor Matovič, keď požadoval vedenie SAS, aby vymenilo Sulíka na čele strany a nehorázne ho obvinil, že je zodpovedný za tisíce mŕtvych. Summa summarum: reštrikcie pochopíme, uvalenie sankčných opatrení na dobrovoľníkov odmietame, a čo vôbec nemalo vypadnúť z premiérových úst je toto: „moje presvedčenie je dôležitejšie ako presvedčenie vedcov“, lebo „dôvodom je moja vôľa“, dopovedal by Caesar. Problematické prostriedky problematizujú aj dobrý výsledok.
Odinakiaľ: o klamstvách sa rozprávajú otec a syn. Najprv syn hovorí otcovi, (skrátene z českého zdroja) „prolhanost“ je systém, v ktorom žijeme, potom sa obaja zhodnú na tom, že nič nie je také prenikavé ako „prolhanost“, po slovensky klamstvo. (in: T. Williams -Mačka na rozpálenej plechovej streche).
Do montáže citátov ešte jeden : „Posledné týždne však ukázali, že najväčším problémom vlády je jej šéf. Ak sa teda máme naozaj vyliečiť - z covidu aj zo zasiatej nedôvery - dozrel čas na zmenu“ (Štefan Hríb, .týždeň 45/2020). Keď niekto káže vydržať, ako v úvode citovaný J. Rumpli, volí alibizmus. Kade by teda mala viesť cesta k zmene ? Cesta petície, ktorú aktuálne nastoľuje exminister Juraj Draxler, je cesta zarúbaná. Právne čistá a účinná by bola cesta vnútornej reformy vládnej koalície. Dve strany majú silu dosiahnuť, aby sa kormidla mohol ujať niekto iný.
Tibor Ferko
