„K vám urodzeným veľmožom mám veľmi vážne slovo. Povedzte, ale stranou mam...“, potiaľ Hviezdoslav. Tak povedzte nám urodzení páni, síce nie veľmoži, ale všeličoho schopní, čo ste nakúpili na pražských jubilejných hodoch? Andrej Danko sa vrátil velebením ducha českého prezidenta, aj si ho expressis verbis uplatnil, keď prišla reč na jeho rigoróznu prácu. Nezapamätal si však ironický úškrn prezidenta pri recyklácii slovenskej pocty jubileu, raz za sto rokov. Aj to o dva dni neskôr, ako bol prvopočiatok jubilejnej udalosti. A to je ten veľký problém.
Máme ho tu v orechovej škrupine: 28. alebo 30. október? Obidva dátumy sú dôležité, ale ten druhý by nebol bez prvého. Napokon to jadro z pudla: Ani ten druhý nepripomíname štátnym sviatkom. Len teraz, jediný raz sa to stalo, ad hoc, lebo storočnica je silný odkaz. Aj keď bola Martinská deklarácia štátnym sviatkom za sto rokov iba raz, aj tak to bolo naopak. Nie zakladateľský dátum, nie zrod spoločného štátu dostal prioritu, ale jeho následný produkt, prihlásenie sa k tomu, čo odmietame pomenovať, charakterizovať, personifikovať, na plné ústa uznať jeho kauzálnu väzbu v tom zmysle, že Slovensko bolo zakladateľmi štátu vytrhnuté z uhorského otroctva.
Dátumov a odkazov na významné akty našich národných buditeľov bolo veľa. Azda sa ešte nikdy toľko nenapísalo a nepublikovalo na margo vzniku dvoch spojených národov v spoločnom štáte ako práve teraz, keď storočnica otvorila archívy, pamäti predkov a nesporne už posledných žijúcich svedkov generácie, ktorá bola pritom. Naliehavé výzvy na retroaktivitu zabudnutých, zámerne potlačených historických odkazov, na zdroje demokracie, to všetko odchádza po oslavách do archívov, budú sa iba rešeršovať, keď niekomu príde na um čosi z nich pripomenúť.
Počul niekto v živých televíznych prenosoch niektorého kandidáta na primátora sa odvolávať na s demokratickou postaťou identické poslanie svojej zamýšľanej kariéry? Toť niečo v tomto duchu: „Demokracie jest opravdu contradictio in adjecto, to jest se klade důraz na kracie, vládnutí; demokracie znamená lidovláda, ale neběží o vládnutí a panování, nýbrž o lidosprávu. Správa, adminstrace, to jest hlavní věc pro demokracii, pro aristrokrata jest hlavní věc vládnutí...“ (T.G. Masaryk: Demokratism v politice). Vysvetlite to Andrejovi Dankovi, ktorého métou je vládnuť v orbánovom formáte ileberalizmu. Každý kandidát na starostu a primátora, pokiaľ by uspel, chce stavať parkoviská a kadečo iné, často aj nesplniteľné, v tom verbálnom smogu slovo spravovať veci verejné v širokom spektre potrieb, akosi nikomu z úst nevychodí.
30. október je prihlásenie sa k spoločnému štátu, 28. október je to isté plus demokracia v duchu ideí Masaryka. Pri každej ďalšej príležitosti to bude o tom istom a odvahe do spleti štátnych sviatkov zaradiť historický dátum ako majestát zrodu, lebo bez neho by nás vedno, ale možno ani osve už nebolo. Toto si pripomínať nám zostáva, kým niektorá vládna garnitúra a jej parlamentný pendant neprijmú tento deň za prioritu medzi sviatkami, aby sme sa nemuseli jednostaj vidieť v krivom zrkadle. Vyzýva ďalší klasik: „Obzri sa v zrkadle a povedz svojej tvári, že už je načase jej novú formu dať. Ak sviežu obnovu jej tvoja hrdosť zmarí, zas oklamaný svet utratí jednu mať.“ (W. Shakespeare Sonety III.).
Tibor Ferko
