„Príklad z Levoče 21. januára jasne a presvedčivo ukázal, kto je kto. A tiež ukázal, kto bojuje akými zbraňami. Na jednej strane slušná väčšina brániaca demokraciu slušnými zbraňami svojou fyzickou prítomnosťou a na druhej strane nechutná bojová sekta, ktorá hecuje ľudí k nenávisti...“
Mohli sme byť múdrejší od samotného začiatku vstupu Kotlebovej strany do aktuálnych spoločenských pomerov na Slovensku. Múdrejší však budeme po mesiaci, keď bude enumeračne známy jej elektorát. Nech by sa strana legitimizovala v akomkoľvek pomere k ostatným stranám, zostane prítomná ako stále aktuálna výzva na odpor voči nej, lebo prezentuje to najhoršie, čo sme tu mali po porazenom Slovenskom štáte.
Každoročne pripomíname výročie Slovenského národného povstania. Bol to na európskom území jedinečný prejav ozbrojeného odporu proti fašizmu. Jeho zásluhou nefigurovalo Československo medzi porazenými štátmi, ale medzi víťazmi. Preto sa mohlo vrátiť Horné Uhorsko/Felvidék vrátane Košíc do postrianonského formátu medzivojnovej Československej republiky. Nebyť SNP by na mape Slovenska chýbali Zemplín, Žitný ostrov, južné územia pozdĺž našich hraníc s Maďarskom. „Fait acompli“, vec je skončená, posielal maďarský diplomat medzivojnovú depešu z trianonského paláca do Budapešti.
SNP bolo o tom, že ČSR bola správna voľba. Slovenský národ hoci „len“ na pár mesiacov sa spamätal a bol schopný bojovať proti brutálne sa šíriacemu zlu doma, odkiaľ lifrovali desaťtisíce židov do pekiel koncentrákov.
V roku 1944 na košickom Horthyho námestí parkovali dobytčie vagóny, do ktorých priam nakladali a odvliekli do plynu tisíce košických Židov. Cez Košice prešlo, či priamo odtiaľ odišlo 137 vlakov a na každý z nich pripadalo vyše 2 tisíc deportovaných židov. Vpravo od námestia bolo geto, zo všetkých strán uzavreté ulice, kde na transporty určení židia trávili svoje posledné dni pobytu v našom meste v postavení treťotriednych občanov. Transport židov cez Košice pripomína pamätná tabuľa na budove Štátnej vedeckej knižnice, transport priamo z Košíc tabuľa po hebrejsky písaným odkazom je na zadnom múre synagógy vo dvore na Krmanovej ulici. Pribudlo pamätné miesto koncentráku na mieste bývalej tehelne. Ako dvanášťročný som bol svedkom tohto inferna, keď v šore s ostatnými vliekli mojich židovských spolužiakov do pristavených vagónov. Nechápal som, čo sa deje, hoci dnes v zmysle sentencie L. A. Seneca „čudujeme sa, ako sme mohli nechápať veci také zrejmé“. Pamäť nás dobieha a účet je otvorený.
Ukážte jednu pamätnú tabuľu o páchaní tohto barbarského skutku priamo na mieste zločinu, pôvodné námestie zmizlo z mapy mesta. Je 75 rokov po vojne a niet pamäti ani vôle na to, aby sa tu postavil memoriál na výstrahu. Zriadiť Holocaust Memorial nezabudli v Detroite, Houstone, Los Angeles, New Yorku, v Berlíne a Paríži na veľkých plochách umiestnili na pamiatku tejto ľudskej tragédie priam monumentálne pamätníky. Možno aj menej okázalý prístup k pamiatke košických židov by mohol dokumentovať to, že nežijeme iba pragmatickými praktikami doby, ale aj vzdorom ducha minulých čias. Miesto pamätníka sovietskych osloboditeľov by sa malo primerane deliť s pamiatkou na počesť tých druhých. Bárs to pripadá ako nereálne, mal by tu parkovať jeden dobytčí vagón a v jeho vnútri zoznam odvlečených spoluobčanov. Lebo iba raz ročne pripomínať legendárny odpor Slovákov proti fašizmu a po zvyšok roka nechať ho v tlmenom režime fungovať aj v parlamente, to je to, čo práve žijeme. Diery v pamäti sa nám vypomstia. Prišla posledná etapa na pripomenutie fašistom, že sa nedáme. Ozvali už aj Košice proti ich zhromaždeniu, osobne sa angažovali lídri PSSpolu a KDH. Kde sú ďalší? A čo my ostatní? Zostáva nám už iba zopakovať spred roka mohutné zhromaždenia, na ktorom sa verejne pomenovalo aktuálne fungujúce zlo po vražde novinára a jeho snúbenice. Zastaviť rozpínavosť fašizmu znamená sa mu postaviť a vyjadriť posledný apel pred voľbami.
Tibor Ferko
