Ako som fotil muflóny

Tú čriedu pozorujem už dlhšie, ďalekohľadom som ich napočítal vyše štyridsať kusov muflónej i jelenej zveri. Laní samozrejme pomenej, ale tie sú o to ostražitejšie. Stačí zastaviť na krajnici vzdialenej päťsto metrov, otvoriť dvere a dávajú sa na útek. Muflóny sú naopak ako ovce. Dlho kľudné, ale potom to dokážu rozbehnúť aj šesťdesiatkou a preskočiť v behu aj štyri metre široký jarok, pričom sú schopné vyskočiť do výšky aj poldruha metra. A to hovorím o gravidných samiciach. Je to krásna zver. Barany, najmä tie samotársky žijúce staršie kusy, majú mohutné rohy. Veľmi fotogenické zviera.

Muflóny boli nafotené tisíckrát. Aj veľmi zblízka. Ja som si na detaily pri fotení netrúfal. Konečne, nemán na „wild-life“ fotografiu výbavu, a na posede sa mi čakať nechcelo. Vybral som sa teda s E510 a s manuálnou „dvestovkou“. Pokúsim sa k čriede dostať čo najbližšie.

Spočiatku mi prialo šťastie. Fúkal silný protivietor, slnko bolo už nízko, takže ma kryl tieň porastu na západnom okraji pláne. Odniekiaľ sa ozýval zvuk motokrosovej motorky. Prvé ma zbadali lane, ktoré sa pásli spolu s čriedou muflónov. Jedna zodvihla hlavu, potom ďalšie, a napokon sa rozbehli smerom do porastu.

To vyplašilo aj muflóny a rozbehli sa za laňami. „Dočerta“, vravím si, takto nemôže skončiť moje fotosafari hneď na začiatku! A tak som začal bľačať ako ovca. Môj starý trik, ktorý som použil keď som kedysi fotil vo Fatre ovce a chcel som ich prilákať. Muflóny moje bľačanie zjavne začuli a črieda sa zastavila. Vyšiel som z tieňa kríkov a za stáleho bľačania som „na drzovku“ išiel krížom cez lúku k nim. Začali sa znova pásť a barany v pozadí si ľahli pokojne na zem. Pustili ma na sto metrov a potom sa pohli opäť preč.

Muflóny bľačia inak, ako ovce. Také hlbšie, ako keby namosúrené beknutie. Tak som pridal ďalší „ovčí“ trik. Začal som napodobňovať mladé jahňa. V ten okamih sa črieda zastavila a všetky samice sa pozerali priamo na mňa.

Bľačiac som išiel priamo oproti nim. Pustili ma na  päťdesiat metrov a odcúvali. Toto sa opakovalo asi tri krát, kým sa to baranom prestalo páčiť.

Barany vstali, črieda sa zoskupila do vejára a najväčší baran v strede sa pozeral uprene na votrelca.

Potom sa muflóny rozbehli. Vpredu samice s veľkými gravidnými bruchami, barany na konci.

Obehli ma kruhom a zamierili smerom k jarku, ktorý oddeľuje ďalšiu lúku.

Tie zvieratá určite vedeli, že človek sa cez štyri metre široký a dva metre hlboký jarok, na dne ktorého tečie potok za nimi štverať nebude. Oni jarok v rýchlom behu preskočili úplne v pohode, niektoré pri tom vyskakovali aj dosť vysoko. Krásne divadlo.

Za jarkom sa črieda zastavila a opäť si vychutnávala klíčiacu trávu a teplé lúče podvečerného slnka.

A ja som urobil pár posledných záberov. Stačilo. Predsalen ich po tuhej zime netreba príliš rušiť. Malé fotosafari sa skončilo. Poľovníci sa síce pousmejú a fotografi divočiny tiež, ale pre mňa to bol vcelku dobrodružný zážitok.