Digitálna technika priniesla skazu do fotografie. Skaza, ktorá zničila a ničí fotografiu je najmä pocit, že ak si kúpim aj jednoduchšiu digitálnu zrkadlovku a naučím sa pár základných operácií vo fotošope, automaticky viem fotografovať. Iste, mnohé fotky takýchto fotografov sú dobré, ale to nie je o fotografii, ale o štatistike. Kde sú tie časy, keď prešedivelí páni s Leicou na krku lovili správne svetlo, správny uhol pohľadu, kompozíciu i náladu modelu a fotograf rozmýšľal predtým, ako stlačil spúšť. Aby sa však nepovedalo, tu je pár fotiek, pri ktorých som sa aj ja pokúsil rozmýšľať: Teta Irena, Canonet 28, Ilford HP5, ručne vyvolané, 1978
Lonely in Blue, OM2SP, Zuiko 135/1:2,8, Fuji Superia X-tra 800, reflex výkladu, 2008
Almost Dead, OM2SP, Zuiko 55/1:1,2, Fuji Superia X-tra 400, BA Kapitulská ulica, 2010
O teórii fotografie ako umenia bolo napísané veľa. Tak isto bolo veľa popísané o základných technických princípoch. Tieto knihy sú však dnes už zabudnuté a strácajú sa z regálov kníhkupectiev. Veď načo. Fotoaparát všetko nastaví sám, najväčšia námaha je vybrať – možnože – ten správny motívový program a kamera nájde tie najusmievavejšie tváre a správne zaostrí. A kompozícia? Aj k tomu sa schyľuje. Panorámy si fotoaparát čoskoro nakomponuje temer sám.
A tak sa na fotoportáloch, ktoré svojou mierou k tejto skaze prispievajú, objavujú v lepšom prípade (okrem domácich miláčikov animálneho či ľudského pôvodu) fotky západov slnka v dovolenkových destináciách, falošne exotické obrázky ľudí z exotických krajín a najmä panorámy hôr. Tie posledné prinášajú do fotografie skazu najväčšiu, pričom nie je tomu tak dávno, keď jedným z najobľúbenejších fotoaparátov horolezcov bola stará OM1, ktorá nezamrzla ani pri mínus dvadsať, a najobľúbenejším filmom bol Kodachrome. Vtedy aj títo „hôrni chlapci“ vedeli o fotke veľa.
Na portáloch sú najmä kopečky zprava, kopečky zľava a Matterhorn zo všetkých strán, či z okna chalupy v Zermatte. Vyžehlené vo fotošope a upravené akoby na naivnú pohľadnicu. Ale najhoršie je, že kompozíciu, svetlo, náladu a moment nahradilo zvláštne slovné spojenie „kvalita fotografie“. Čo tieto slová vlastne znamenajú? Je to niečo medzi rozlíšením, šumom, ostrosťou, dynamikou či farebnou tonalitou? Teda akási zmes technických kritérií daných predovšetkým technológiou fotoaparátu? Až ma z toho niekedy bolí hlava. Autori takýchto fotografií sú na svoje fotky veľmi hrdí neuvedomujúc si, že najväčším umením bolo dostať sa tam a nie to odfotiť. Podobne ako najväčším umením trebárs Kuliševa je marketing.
Dobre. To je teda takzvaná „horská fotografia“. Ale nákaza „kvality fotografie“ sa šíri aj do iných žánrov amatérskej fotky. Obdivované sú nočné zábery mestských panorám, nafotených bez jedinej známky kompozície. Ale fotografie sú „kvalitné“... A to nehovorím o všetkých takých polopodvodoch ako HDR a podobne. A keď sa na portáli objaví mladý avantgardný adept umenia, fotografujúci LOMO-m Holgou alebo starým Flexaretom na prešlý diák s crossprocessingom – vyrútia sa v diskusii na neho všetci títo „kvázipuristi“ až mladý sklapne a zmizne inde na portál poloundergroundový. Škoda.
Som asi stará škola.
(Fotografie v texte sú nafotené klasicky a sú bez akýchkoľvek ďaľších počítačových úprav. Ich „kvalita fotografie“ je zrejme hrozná... Niektoré nájdete v lepšom náhľade aj na fotky.sme)
foto: (C) Tibor Javor
