Portfolio Review: Depresívny bezvýchodiskový príbeh

Chodiť po fotovýstavách má význam jedine aby si  človek  uvedomil, že fotiť nevie a fotokurzy sú plné klišé. Takže ostáva zbaliť náhľady pod pazuchu a odvážiť sa navštíviť „jamu levovu“ – Portfolio review. Jedno veľmi dobré Portfolio review, ak nie najlepšie v tomto geografickom priestore, organizuje už roky Stredoeurópsky dom fotografie ako súčasť už tradičného festivalu Mesiac fotografie. Aj keď účasť nie je zadarmo, chodím tam už zopár rokov. Nechať si ujsť možnosť konzultácie svojich fotografií kurátormi, umenovedcami a inými odborníkmi na fotografiu z viacerých kontinentov by bola, aspoň podľa mňa, chyba. Nie inak tomu bolo predchádzajúci víkend, kedy sa niekoľko desiatok fotografov z viacerých krajín stretlo počas dvoch dní so svojimi kritikmi. A to s kritikmi neľútostnými, avšak podávajúcimi skutočne dobrú spätnú väzbu.

Nejdem teraz písať ani o priebehu akcie, ani rozpisovať sa o kvalitách konzultantov. Konečne ich anotácie sa dajú nájsť na stránkach Stredoeurópskeho domu fotografie www.sedf.sk . Skôr by som sa rád podelil o dojmy, najmä z fotiek na záverečnej projekcii. Víťazom tohoročnej súťaže stal Nikita Pirogov. Bude mať na Mesiaci fotografie 2011 samostatnú výstavu. Na druhom mieste sa umiestnil Tom Moran a na treťom Simon Crofts. Žiaľ ani organizátor nemá práva fotografie z predložených portfólií zverejniť, takže ostane iba na slová a Google.

Čo bolo možné na tohoročnom podujatí vidieť je v úplnom protiklade s tým, čo je mainstreamom známych slovenských fotoportálov.  Na fotoportáloch sú najvyššie hodnotené fotografie prírody, ostré od nohy statívu až po posledný končiar na horizonte, ateliérové fotografie krásnych modeliek, makrozábery kvetov a hmyzu všetkého druhu a najmä západy slnka nad rybníkmi, jazerami a morami všetkých kontinentov. A detičky, sem tam nejaký street. No a aby som nezabudol, tak aj nočné zábery či už Eurovey, alebo košickej Hlavnej. Všetko v najvyššej možnej „technickej kvalite“, ak sa za takú dá považovať fotenie vysokosveteľnými objektívmi zaclonenými na „tridsaťdvojku“.

Musím teda sklamať fotoportálovách fotonadšencov. Nepostrehol som na Portfolio review ani jedinú takúto fotografiu. Ani  medzi prezentovaným výberom najlepších portfólií, ani medzi fotkami, čo si ukazovali zúčastnení fotografi navzájom. Prísť sem so sériou napríklad tatranských končiarov by jeden z konzultantov komentoval asi takto: „No jo, tohle bylo foceno už před sto lety, takovejch fotek jsou tisíce...“ alebo iný: „Do you have more works  to show...?“  Pozorný čitateľ už iste tuší, aké práce (works) sú tu žiadané. Čo teda odborníkom ulahodilo?

Úprimne povedané to, čo je zrejme žiadaným umeleckým trendom ma už niekoľko rokov dosť deprimuje.  Neviem, či je to vplyv nie príliš ružovej ekonomickej situácie vo svete, ktorá by nejako mala byť reflektovaná aj vo fotografii, alebo je to vplyv skupiny ruských konzultantov a fotografov.  Či už ocenené série, alebo na záver premietaný  výber najlepších portfólií, všetko, takmer všetko, sú fotografie s veľmi smutným, depresívnym, až bezvýchodiskovým obsahom. Rozbité industriálne budovy, nedostavané stavby na morskom pobreží, osudy ľudí bojujúcich v bezvýchodiskovej životnej situácii, alebo možno na prvý pohľad triviálne fragmenty z jednotvárneho života matky. Sú to príbehy s možnože väčším psychologickým zásahom ako často iba prvoplánové fotografie z World Press Foto. Tento trend by sa dal nazvať tromi slovami: „depresívny bezvýchodiskový príbeh“.  

Tak ako ostatní, aj ja som sa snažil zaujať konceptuálnejšou sériou. Rád fotografujem starú Bratislavu, a tak námetom boli fragmenty zo starého mesta. Voľne som sa tým snažil nadviazať na moju vlaňajšiu sériu Fragmenty z ulice, ale na rozdiel od vlaňajších detailov života som si predsavzal, že aj ja budem trocha depresívnejší . Výber som zostavil z fotografií starých rozpadávajúcich sa uličiek, pričom akcentom detailov som sa snažil poukázať na to, že tie uličky kedysi žili. Sériu som rozčlenil do dvoch častí, farebnej a čiernobielej, a mojím zámerom bolo získať spätnú väzbu jednak na použitý štýl, na námet a hlavne ta to, či ísť ďalej čiernobielo, či farebne. Všetky fotografie série boli analógové a bez akýchkoľvek počítačových korekcií. Takto som sa aj technikou snažil priblížiť k motívom. Sériu som nazval „Smutné mesto“.

Zaujímavé bolo pozorovať, aké názory majú jednotliví posudzovatelia. Stihol som konzultovať asi s pätnástimi, zo Slovenska, Česka, Rakúska, Nemecka, Slovinska, Srbska, Poľska, a Veľkej Británie. S mužmi aj so ženami. Celkovo ma prekvapilo, že na rozdiel od vlaňajška, boli názory na moje fotky konzistentnejšie a celkové hodnotenie lepšie. Viacerí konzultanti, ktorí moje fotky z minulosti poznajú, prekvapivo kvitovali najmä dotyk s hranicami fotografie. Čo ma však prekvapilo oveľa viac bolo, že mužská časť navštívených konzultantov odporúčala ďalej pokračovať čiernobielo, ženskú časť zasa viacej zaujala farba. A ani som nevedel, že moje čiernobiele fotky pripomínajú obdobie piktorializmu a farebné tak trocha postimpresionizmus. Samozrejme zaznela aj kritika. U čiernobielych obrázkov bol vytýkaný nie dostatočný dejový a myšlienkový obsah vypichnutých detailov, prílišné povýšenie techniky nad obsah. U farebných zase čiastočná farebná nekonzistentnosť pozadia, kde kontrastné farebné škvrny rušia celkový pochmúrny dojem. Posúďte aj sami. Ponúkam na ukážku po tri farebné a čiernobiele fotky. A teším sa aj na kritiku vašu.

Dobré svetlo!