Prečo fotografujeme gýč. (Pseudointelektuálska úvaha)

Pre neznalých problematiky, tu je jedna z definícií gýču podľa populárnej encyklopédie Wikipédia:  „Gýč (z nemeckého Kitsch) je odvodený umelecký prejav súčasnosti a minulosti bez pravých umeleckých hodnôt, využívajúci obľubu určitých námetov a motívov, v podaní tradičnom i módnom. Gýč sa zväčša prejavuje nízkym nárokom na umelecký ako abstraktno-logický úsudok jeho potenciálneho prijímateľa. Všeobecná zrozumiteľnosť alebo citovosť umeleckého diela však ešte nie je príznakom gýču. Podmienkou vzniku gýča je preberanie postupov a myšlienok, ktoré sami osebe síce majú zmysluplnú históriu, ale zlepené sú dohromady spôsobom, ktorý výslednému dielu nedodáva žiadnu pridanú hodnotu. Gýč postráda jednak schopnosť tradovať pôvodné umelecké prvky a takisto nedokáže vytvárať ani avantgardné umelecké syntézy.“

Nechcem a nemôžem tu ukázať nejaké rukolapné príklady z webov. Jednak nie som študovaný v tejto oblasti a jednak by to bolo neetické a priečiace sa pravidlám blogu. Stačí keď spomeniem stovky obrázkov západov slnka, desiatky „dramatických“ oblakov a množstvo fotografií v módnej „HDR“ úprave, o makrách, fotomontážach a aranžovaných portrétoch ani nehovoriac. Kreatívnej fotografie, v tom pravom slova zmysle, je čoraz menej a menej.

Vo viacerých svojich blogoch som písal, že tomuto smerovaniu prispieva podstatnou mierou aj digitálna fotografia a dostupnosť počítačových programov na takzvané „úpravy“ fotografií. Priznávam sa aj ja, že pred časom, som bol tiež zapletený do týchto osídiel a vytvoril som niekoľko fotografií, ktoré dnes považujem za gýč. Napriek tomu, že v nich možno nájsť myšlienku. Tu je jedna z nich.

Čo motivuje človeka vytvárať a prezentovať takéto „dielka“? Veď každý z nás má viac alebo menej vrodený cit pre estetično, cit pre základné pravidlá kompozície a farebných, či tvarových harmónií. Už malé deti, či ľudia s postihnutím, dokážu tieto prirodzené danosti uplatniť pri ich jednoduchých kresbách. A keď sa k tomu pridá obsahový náboj, môžu vzniknúť naozaj pekné veci. Prečo teda je toľko gýču na fotoportáloch?

Za všetkým netreba hľadať ženu, ale ego. Aj za týmto mojím blogom. Človek totiž túži po uznaní. Keď sa nedá pochváliť sa zubami uloveného medveďa na šnúrke krku, či obrovským off-roadom  s čiernymi sklami, tak sa pochválim fotkou. Najlepšie na internete, aby ju všetci videli. Ani tu nie som výnimkou. A čakám počty klikov na karmu, či obdivné hodnotenia pod fotografiou.

Postupom času však autor zistí, že najväčšmi sú hodnotené práve tie „vyzúrené“ oblaky, preostrené krajinky a nereálne scenérie v HDR. Ono sa to teda ľuďom asi páči, a tak je to zrejme dobré. A tu je jedna z príčin devalvácie týchto fotografických portálov. Avšak páči sa aj záhradný trpaslík a aj nábytok v predajni Casamia. Páčia sa aj seriály typu „Panelák“ a pesničky á la „Horehronie“. Kruh sa uzatvára a vkus nádejného amatérskeho fotografa dostáva zabrať a deformuje sa pod tlakom snahy o ľúbivosť. No a to som úplne pozabudol na tie „sladkasté“ ateliérovky, hovoriace si „profesionálna“ fotografia.

Je tu ale aj druhý, povedzme si na rovinu snobský, dôvod. Ten postihuje najmä „krajinkárov“. Veď uvážte. Taká „základná“ výbava vyjde dnes na 5000 euro. Nepreháňam, počítajte so mnou: slušné telo 2000, k tomu jeden krátky zoom vo svetelnosti 2,8 za 1300 a jeden tele za 1500. Pevný statív najmenej 150 a sada filtrov okolo stovky. Za to sa dá už voziť, a to som nerátal ani batoh. Takže toto všetko na chrbát a okolo tretej ráno vyraziť, aby človek stihol dobré svetlo. A nezabudnúť tú „dvaosmičku“ zacloniť kvôli „ostrosti“ na 32. Výdaj peňazí a námaha naozaj veľká, a za to niečo treba ako protihodnotu. Uznanie.

A to uznanie najlepšie získať opäť na fotoportále, pretože každý nie je Kulišev, aby sa tým živil. Keďže však slovenské hory a hrebene sú okukané, tak nastupuje fotošop. Farby treba náležite vysaturovať, tiene zdôrazniť, detaily doodstriť a tak ďalej. No a keďže digitál nemá takú svetelnú dynamiku, ako klasika, tak treba pridať HDR. Česť tým, ktorí  fotia ako pred rokmi. A nekameňujte ma, keď poviem, že sú ľudia, čo dokážu urobiť lepšiu fotografiu starým Flexaretom a trebárs v Sološnici.

Tak ako ma gýčovité fotky chvíľu držali, tak ma táto mánia rýchlo opustila. Dnes sa totiž dá na fotoportáloch odlíšiť aj jednoduchosťou. Žiaľ, za takéto fotky, ako táto z mojich novších, sa body nezbierajú. 

Dobré svetlo, priatelia!