Kniha je vlastne akási zbierka tematicky zameraných novinárskych útvarov, v ktorých sa čas neriadi žiadnymi pravidlami. Zrejme to bol zámer, pretože chronológia a faktografia prelínajúcich sa príbehov Róberta, Oskara a Petra je notoricky známa. Najmä vďaka Petrovým článkom v SME, kým ešte bol novinárom. Dnes už novinárom nie je. Ani legalizantom SIS. No písať nezabudol.
Oskar skončil vo Švajčiarsku, Róbert na cintoríne a Peter na ulici. Niektoré ďalšie postavy tejto knihy ale neskončili. Ich osudy sa poväčšine rozplynuli v záplave Petrovho rozprávania, niektoré však nie. Niektoré postavy a postavičky z týchto príbehov fungujú naďalej. V utajení, v mafii, v straníckych centrálach. A niektoré siahajú po kľučke prezidentského paláca. A to je práve to najsmutnejšie.
Takmer celá kniha sa nesie v duchu súťaže SIS a paralelnej tajnej služby. Obidve tieto služby, teda legálna aj ilegálna, slúžili súperiacim politickým hnutiam, ktoré mali vo svojom názve dve slová: hnutie a demokracia. Jedno z nich už neexistuje, jeho pohrobkovia áno. To druhé dodnes mieša karty na politickej scéne. Najsmutnejšie je ale zistenie, že ani jedna strana nehrala čisto. Špicľovanie a donášanie, nech už s akým vznešeným úmyslom, k čistej hre nepatrí. Ale možno som naivka a Peter má pravdu, keď tvrdí, že bez toho to nejde.
Peter možno ani nevie, alebo to zahmlieva, že všetko to bolo aj tak na nič. Zvodky paralelnej tajnej služby sa totiž prejednávali v miestnostiach na Žabotovej, kde mala druhá strana roky svoj odposluch. A prečo zomrel Róbert? To už Peter zahmlieva menej. Zrejme bol za tým biely prášok. A Peter ale už vôbec nezahmlieva, že Oskar na svoj život v exile dostal milión šilingov.
Tak o čom to teda všetko bolo? O špicľovaní. Všetkých proti všetkým.
