Za schizmu, teda rozkol kresťanskej cirkvi z júla roku 1054, sa nezmieriteľne vinia obidve strany navzájom, aj keď v ostatných desaťročiach nastalo čiastočné zmiernenie nepriateľstva, ktoré najnovšie vyvrcholilo do spomínanej schôdzky.
Nech sa už vo výsledku javí vina za tento rozkol na tej, či onej strane, za všetko môže sám Ježiš. Nie len tým, že sa vôbec narodil, čím už dostatočne skomplikoval chápanie monoteistickej viery, ale najmä tým, že po svojom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení (v čo veria všetci kresťania), zmenežoval „zoslanie Ducha svätého“. Duchu svätému pripisujú kresťania pôsobenie Boha v reálnom svete.
A tu nastal pre teológov problém: Je tu jeden Boh v troch osobách. Otec, Syn a Duch svätý. O tom, ako to chápať, a či sú tieto jednotlivé božské osoby nejako navzájom podriadené, sa vedú spory do dnes. Keďže to učeným hlavám nebolo jasné už od začiatku, vytvoril sa akýsi konsenzus, ktorý bol na prvom koncile zvolanom cisárom Konštantínom v roku 325, zhrnutý do takzvaného Nicejsko – Carihradského vyznania viery. Toto vyznanie stále platí, až na prvý pohľad nenápadnú odlišnosť nazývanú aj „spor o Filioque“, pre obidve znepriatelené strany.
Za „kauzu Filioque“ ale opäť môže sám Ježiš. Nepovedal totiž jasne, ako to s tým „zoslaním Ducha svätého“ vlastne je. Presnejšie povedané, odkiaľ onen Duch svätý pramení. Ale hlavne nevyjadril sa dostatočne precízne, aká je úloha jeho samého v tomto procese. No najpravdepodobnejšie je, že to čo Ježiš povedal ľudia vôbec nepochopili. A tak vznikol spor, či Duch vychádza iba z Otca, alebo z Otca i Syna.
Vráťme sa k tomu, čo sa vlastne stalo v júli 1054. Zjednodušene povedané, dávno pred týmto dátumom sa formálne jednotná kresťanská cirkev delila na cirkev pôsobiacu v západnej a východnej časti bývalého rímskeho impéria. Vzťahy boli viac menej korektné a cirkvi vzájomne rešpektovali svojich lídrov, aj keď sa liturgie vyvíjali rozdielne. Teologická debata sa viedla hlavne o prameni Ducha svätého a právomoci zmeny pôvodného textu vyznania viery.
Latentný konflikt však začal prerastať do otvoreného spolu s upevňovaním nielen cirkevnej, ale aj svetskej moci pápeža. Pápež sa dostal pod silný nemecký vplyv a začal potláčať a vyháňať Grékov žijúcich na juhu Apeninského polostrova, ktorí vyznávali východný obrad, a prikázal im slúžiť latinskú liturgiu. Táto do pôvodného vyznania viery natvrdo vsunula práve slovíčko Filioque. Toto zmenilo význam vyznania tak, že Duch svätý „vychádza z Otca i Syna“.
Na to sa pochopiteľne naštval konštantínopolský patriarcha Michael I. Kerullarios a rozkázal zatvoriť latinské chrámy v Konštantínopole. Pápež aj byzantský cisár sa snažili záležitosť riešiť zmierlivo, pokým nezasiahla klika vedená kardinálom Humbertom de Silva Candida, ktorý sám pravdepodobne zmanipuloval preklad listu patriarchu Michaela pápežovi Levovi IX a sformuloval štvavú a urážlivú odpoveď. Potom sa táto partička vedená kardinálom vybrala do Konštantínopolu, ako formálni pápežovi legáti, aby to tam všetkým „vytmavila“ a nastolila nadvládu pápeža aj tam.
Keď táto fanatická úderka dorazila na jar 1054 do Konštantínopola, bola cisárom honosne ubytovaná a patrične uctená. Patriarcha ale, keď mu odovzdali list plný urážok a dobových šťavnatých nadávok, nevedel čo si má myslieť. Legátov neuznal a list považoval za falzifikát. Odvtedy legátov ignoroval.
Kardinál Humberto a jeho spoločníci ale nelenili a začali šíriť po Konštantínopole rôzne pamflety, útočiť a ohovárať byzantských kňazov. Situácia sa začala vyostrovať a hrozil otvorený konflikt. A aby to nebolo také jednoduché, pápež Lev IX v apríli zomrel. Kardinál a spol. ostali bez právneho krytia a de facto sa za pápežských legátov od toho momentu vydávali neprávom. O pápežovej smrti sa pochopiteľne dozvedel aj patriarcha a teraz už „takzvaní“ pápežskí legáti sa ocitli v bezvýchodiskovej situácii.
Vtedy vymyslel kardinál Humberto vec, ktorá vošla do dejín. Na vlastnú päsť sformuloval exkomunikačnú bulu, ktorou urážlivým spôsobom exkomunikoval patriarchu Michaela a všetkých „podobného“ zmýšľania, čiže všetkých jeho podriadených a veriacich východnej cirkvi. A aby dodal veci ešte väčšiu dramatičnosť, osobne počas slávnostnej bohoslužby vošiel 16. júla 1054 do chrámu Hagia Sofia a bulu položil na oltár. Po vyvolaní tohto škandálu sa „účastníci zájazdu“ urýchlene vytratili z Konštantínopolu.
Konštantínopol vrel, no verejnosť bola na strane patriarchu. Na riešenie situácie bol na 24. júla zvolaný cirkevný snem, ktorý bulu prikázal verejne spáliť a naopak uvalil kliatbu a exkomunikáciu na takzvaných pápežských legátov. Táto exkomunikácia sa však netýkala západnej cirkvi ako takej, ale len konkrétnych osôb. Tak to bolo pochopené aj v Ríme a veci sa neprikladal až tak veľký význam, no postupne sa exkomunikácia začala chápať všeobecne. A keď štvrtá križiacka výprava vyplienila Konštantínopol, čo umožnilo neskoršiu moslimskú nadvládu, definitívny rozkol bol dokonaný.
Vzájomná exkomunikácia bola zrušená až na záverečnom zasadnutí II. Vatikánskeho koncilu pápežom Pavlom VI a prítomným zástupcom ekumenického patriarchu Athenagoru v roku 1965. V rovnaký deň bola exkomunikácia zrušená aj v Konštantínopole. No stále ide iba o akt rímskeho biskupa a konštantínopolského patriarchu a medzi cirkvami samými ostáva stále mnoho neprekonateľných rozporov.
P.S. Toto nie je odborný teologický ani historický článok. Preto prosím o zhovievavosť a prípadné upresnenie a doplnenie v diskusii.
