Irénnéni bola sestra nášho deda Aladára. Vysoká a štíhla. Za mladi musela byť krásavica, avšak nikdy sa nevydala. Dala prednosť cestovaniu a ako deti sme radi počúvali jej historky o plavbe na Špicbergy. Neskôr sme tajne načúvali pod jej oknom na prízemi, odkiaľ sa ozývali zvuky klavíra keď hostila svojich priateľov. Často k nej zavítal na šálku čaju aj známy bratislavský dirigent Ľudovít Rajter. Jej najlepšou priateľkou bola však Tici. Tú sme volali Ticinéni a ak sa dobre spomínam, tak práve Tici, Irénka a jej sestra Jolánka tvorili kedysi nerozlučnú trojicu.
Irénnéni zostala sama iba so svojimi spomienkami. Kamaráti pomreli. A aj keď jej staroba začala odkrajovať zo šedej kôry a sluchu, pravideľne sadala za svoje krátke krídlo, na ktorom mala haldy notových zošitov a „klimpírovala“. Vlastne, hrala svoje obľúbené kusy. Bolo jej jedno, že je klavír rozladený a že to už ani nepozná. Hrala dokola aj úplne inú skladbu, ako mala otvorenú na notovom stojánku.
Kamaráti pomreli, avšak v jej mysli nie. Keď zazvonila, vždy sme hádali, či spustí po nemecky, maďarsky alebo prešporskou slovenčinou s prímesou záhoráckeho dialektu, ktorej sme aspoň rozumeli. Niektoré jej repliky boli naozaj zábavné, až tragikomické. Tragikomické bolo aj to, keď sa v návale usilovnosti pobrala zametať chodník pred domom. Malá metlička a lopatka jej vystačili od nášho domu až dole po Palisády, kým ju niekto zo susedov včas nenasmeroval domov.
Čas utekal a keď som sa oženil, bol som rád, že môžeme zostať v tom starom dome. Keď sa nám narodila dcéra, boli sme radi že bývame v záhradnej štvrti. Bolo kde rozvešiavať vypraté plienky a dieťa najradšej spávalo v kočíku pod orechom v zadnej časti záhrady. Začali sa ale diať čudné veci. Keď druhý krát zmizla čerstvo vypratá várka, začali sme striehnuť, kto nám chodí plienky kradnúť. Úplne náhodou som raz nazrel do Irénkiných otvorených dverí a všetko bolo jasné. Na klavíri sa týčila nielen hora notových zošitov, ale aj kopa plienok. Vrátiť? Nie. Sú to jej plienky, ktoré ona musí prať a žehliť. Vďaka Irénkinej skleróze sme napokon plienky nejako vymámili a ona si toho ani nevšimla.
Jednoho dňa však zmizla dcéra. Aj s kočíkom. Vtedy nám ale našťastie hneď došlo, a ani sme nemuseli pátrať, odkiaľa sa ten plač ozýva. Ale Irénka dieťa nechce vydať ani za ten svet. Bráni ho telom a zdvíha na nás vychudnuté päste. Musí ho strážiť, lebo si dieťa u nej nechala Tici a bude zle, keď sa vráti. To už bol ťažší oriešok, ale zvládli sme to.
Jedno však bolo jasné, dieťa ani plienky už do záhrady nesmú. Prišiel však spásny nápad. Mali sme vtedy psa. Fenu boxera, volala sa Fleur. Fleur bola dosť vycvičená a mala ohradenú časť záhrady, akýsi väčší koterec. Rástla v ňom aj jabloň, takže bolo o čo priviazať prádelné šnúry. Problém však bol, ako dostať spiace dieťa v kočíku do koterca. Bránička pri múre bola úzka, nuž som sa podujal vyložiť kočík cez oblok priamo pod jabloň. Nápad výborný, balans zlý, a tak pártýždňová Erika skončila aj s perinkou v tráve pod oknom. Našťastie tráva v koterci nebola pokosená a perinka tiež utlmila pád. Odvtedy sme to robili vo dvojici, najprv kočík a potom dieťa. Dnes sa na tej príhode s dcérou smejeme.
Irénnéni. Je to už asi tridsať rokov, čo odišla definitívne za svojimi kamarátmi. Možnože tam zasa čosi podnikajú. Ktovie, znova na Špicbergy?
(foto (C) Tibor Javor, EXA 500 objektív TESSAR 135/1:4, Ilford HP5, ca 1975)
