Indigové deti. Údajne významný fenomén tejto doby. Sú to ľudia akoby z iného sveta, ktorí sa narodili na to, aby zmenili túto planétu. Google na dopyt „indigo child“ ponúkne takmer 900 000 záznamov. Určite je téma indigových detí veľmi zaujímavá. Ešte zaujímavejšie však je stretnúť dospelého jedinca tejto rasy. Obvykle budete šokovaní, alebo prinajmenšom sa nezmôžete na slovo. Tak ako ja v tom supermarkete.
Stojím teda pri pokladni v Bille v Malackách a vykladám na pokladničný pás sobotný nákup. Pekne systematicky, najprv ťažšie veci a potom krehkejšie, aby sa pri ukladaní do tašiek nič nerozmliaždilo. Po jogurtoch nasledujú chrumkavé žemličky a práve, keď sa na pult chystám položiť vajíčka ozve sa tupé buchnutie, až sa strhnem. To akási navoňaná panička na vysokých opätkoch s vysponečkovaným dievčatkom ležérne položila takmer na moje pečivo desaťkilový mech psích granulí.
„Prosím vás, pani, nemohli by ste ešte chvíľočku počkať, mám tu ešte nejaké veci“, vravím prekvapeným hlasom. „No prepáčte nevidíte, že toho tu mám veľa?“ vraví pani a nonšalantne hodí na pohyblivý pás ďalší mech psieho žrádla. Na toto sa už odpovedať nedá. Vlastne sa ani neodvážim a zvyšné veci podávam pokladníčke priamo do rúk. Chvatne nákup nahádžem naspäť do vozíka a radšej vybehnem na parkovisko. Iba úchytkom registrujem, že klopkajúce opätky vezúce nákupný vozík s dvomi mechmi psích krekier, zastanú pri obrovskom džípe v úprave N1...
Áno, tá pani podnikateľka je iste indigové dieťa. Síce trocha vyrastené a prerastené, ale určite skutočné. Pláva životom so šťastím a ani si neuvedomuje, že vedľa nej sú aj iné bytosti, ktoré si tiež hovoria ľudia. Pláva životom zľahka odhŕňajúc ostatných ako lístie na hladine rybníka. Nie, nechce nikomu zle, ba dokonca aj dve percentá na charitu pošle a upratovačke, či svojmu záhradníkovi, na vianoce darček pochystá. Ale iný svet, ako ten jej, iné pravidlá, ako tie jej, pre ňu neexistujú... Sú medzi nami. Indigové deti. Jedinci, ktorí okrem seba nevidia nikoho. Ba možno. Na golfe, či v maríne na Jadrane, medzi „svojimi“ uznajú aj iné pravidlá. Pravidlá peňazí.
2.8.2010, 20:54 Post scriptum:
Včera okolo obeda sa vraciam autom domov. Po starej ceste smerom od Stupavy k Lozornu. Krásne počasie, príjemné pohľady na známu krajinu vôkol, prázdna a rovná cesta. "Kochám sa" pohľadom na scenériu, motor auta si pradie tichúčko osemdesiatkou. V spätnom zrkadle občas evidujem menší džíp, asi "Ravka". Ani si neuvedomujem, ako sa na mňa dotláča. Až pred odbočkou, keď vyhodím smerovku a včas pribrzďujem aby mi to auto na chrbát neskočilo, vidím zúrivú gestikuláciu paničky za volantom. Za zatáčkou teda pridám, powerbox ma zatlačí do sedadla, urobím si odstup. Panička ma dobieha a asi ju ide rozhodiť. Rezignujem. Pravá smerovka a ku krajnici. Toyota prefičí okolo a ja za ňou pomaly vchádzam do dediny. Toyota po tristo metroch odboči a zastane pred tretím domom v novej štvrti. Indigové dieťa spokojne dlhými nohami napred vystupuje.
Sú medzi nami a ich je svet...
foto: (C) Tibor Javor
