Začnem dávnou príhodou niekedy zo začiatku deväťdesiatych rokov. Vtedy ešte „šmejdi“, tak ako ich poznáme dnes, neexistovali. Fičal ale multi level marketing. Tak sa nazývala distribúcia tovarov z ruky do domu, kde bola sieť dílerov organizovaná hierarchicky. Človek na vyššom stupni hierarchie bral provízie nielen z vlastného obratu, ale aj z obratu všetkých dílerov v pyramíde pod sebou, ktorú si vytvoril.
Pešiaci na spodku pyramídy boli naozaj otrokmi, zo svojich výnosov museli jednak splácať pôžičku na „zakúpenie“ tovaru na predaj, ale aj provízie všetkých nad sebou. Túto prácu začínali obvykle robiť s vidinou rýchleho zbohatnutia. Veď videli, že sa ich „guru“ preváža na luxusnom aute a peniaze rozhadzuje na drahé dovolenky. Po prvotnom nadšení nastalo obvykle sklamanie, ale človek zo systému nemohol uniknúť, kým nesplatí úvodnú pôžičku.
To bol čas, kedy prechádzali „premývaním mozgov“. Nazývalo sa to školenie. Tvrdili im, že práve oni môžu byť tí najlepší, len sa musia naučiť správne predávať. A tak navštevovali rôzne kurzy a rôzne stretnutia dílerov, kde sa „guruovia“ z jedných vysmievali, akí sú slabí, a druhých velebili a usporadúvali im ovácie.
Najprepracovanejší systém mal v tom čase Herbalife. Naozaj majstrovská manipulácia nielen s klientmi, ale aj s vlastnými dílermi. Trocha som sa s tým systémom oboznámil, keď som si asi dva krát tieto „potravinové doplnky“ kúpil a sám vyskúšal. Nepoviem, že to nefungovalo, ale bolo to skôr o pevnej vôli. Keď si to všimla moja dodávateľka, začala ma intenzívne lanáriť.
A skoro ma zlomila. Už som mal aj prihlášku, aj kompletný manuál predaja, stačilo podpísať. Aj ma pozvala na spomínané stretnutie dílerov, takzvané „rely“, kde sa mal môj úžasný osud spečatiť. To stretnutie bolo v súkromných priestoroch nad jednou kaviarňou, kam som vtedy zvykol cestou z roboty skočiť na presso. Z otvorených okien bolo počuť exaltované výkriky úspešných, hlasné komentáre „guruov“ poriadne zosilnené audio aparatúrou, potlesk i bučanie. Vtedy som sa zháčil. Na poschodie som nevyšiel, „mojej“ dílerke som skúšobné balenie vrátil a prestal jej brať telefón.
Dnes sa o „šmejdoch“ píše veľa. Ale nezaslúžia si niekedy títo zmanipulovaní ľudia aj trocha súcitu?
Pred nedávnom som čosi nakupoval v jednom hypermarkete neďaleko Bratislavy. Zrazu ma oslovila mladá dievčina, ktorá tam mala aj rozložený akýsi mikrostánok. Štandardným spôsobom mi začala ponúkať nejaké voňavky a telové mlieka pre manželku „úplne zadarmo“. Natlačila mi ich plnú náruč a keď som už nemohol vziať pre plné ruky ďalší, pridala aj krásnu tašku, do ktorej všetko precízne naukladala. Všetko zadarmo.
Teraz obvykle prichádza pointa. Ten posledný parfém, ktorý treba zaplatiť. Ja som ju však predbehol: „Naozaj je všetko, čo ste mi naukladali do tašky zadarmo a výhradne pre mňa?“, pýtam sa. „Naozaj, tak ako som povedala, úplne zadarmo, je to reklama podniku“, vetí. „Tak ja vám naozaj pekne ďakujem, ... a do videnia“, odpovedám a odchádzam náhlivo preč, von zo hypermarketu smerom na parkovisko.
Dievčina ostala v šoku. Nevedela, ako má reagovať, či ostať pri stánku s vyloženým tovarom, alebo ho nechať a bežať za mnou. Rozplakala sa a predsa len za mnou vybehla. „Šéfka ma zabije...“, prosíkala. Tašku som jej vrátil. Niekedy treba mať súcit aj so „šmejdami“...
