Naozaj si nerobme ilúzie o tom, čo sme chceli. V prvom rade sme chceli, aby nebolo treba nakupovať toaletný papier do zásoby a aby mandarinky neboli na pultoch iba pred Vianocami. Či vlastne pred „sviatkami mieru a pokoja“. Mysleli sme si, že blahobyt, v ktorom žila nielen stranícka verchuška, ale aj všakovakí podvodníčkovia, sa razom stane dostupný všetkým. A závideli sme. Západu a verchuške. Iba málokto mal nejaké vyššie ideály.
V čase budovania reálneho socializmu som jazdil na zaplátanej škodovke a na hornej polici v skrini bola stále zásoba toho hajzláku. Pre každý prípad. Pracoval som vo výskume, kde sme sa snažili skonštruovať aspoň trocha vyspelé elektrotechnické výrobky z takzvanej „domácej súčiastkovej základne“. Tá bola prekvapivo široká a moderná, ale iba na katalógových listoch. A keď išlo o prototypy, musel ísť šéf buď za svojimi papaláškymi kamarátmi, aby niekde zavolali, alebo som musel rozdať zopár „tekutých kolkov“, aby kolegovia v piešťanskej Tesle otvorili „šuflíkové zásoby“.
Vyše dvadsať rokov tu teda „zúri“ onen vysnívaný kapitalizmus. Na nedostatok hajzláku a čipov sa dávno zabudlo, škodovka láme predajné rekordy. No čosi predsa len ostalo. Verchuška a podvodníčkovia.
Nemám na mysli len verchušku politickú. Tá je koniec koncov v každej krajine. Brusel nevynímajúc. Mám na mysli „rýchlokvasené“ biele goliere, ktoré ovládli firmy a ktorých najväčšou konkurenčnou výhodou je ich „sociálna sieť“. A mám na mysli aj tých podvodníčkov, ktorí kšeftujú či už s lykožrútom, alebo mrazenými kurencami. Verchuška aj podvodníčkovia prežijú hádam aj armagedon. A zarobia na ňom.
Takže je vlastne všetko v normále. Ibaže hajzlák v skrini na horšie časy netreba...
