Naivita gorily

Pred časom som niekoľko krát musel nedobrovoľne opustiť naozaj dobre platené miesta v súkromnom sektore. S odstupom času viem, že pre naivitu. Pre moju vlastnú naivnú prestavu, že sa dá robiť biznis čisto. Nedá. A kto sa neprispôsobí je naivný, a majiteľ, či úradujúci predstaviteľ trebárs renomovanej svetovej korporácie, sa ho zbaví. Jednoducho biznis musí byť na prvom mieste.

Všetci, čo prišli profesionálne do kontaktu s obchodom o tom vedia. Či už sa jedná o obchodníčka vo Fábii s takmer nezvládnuteľným denným plánom obchodných návšev, konzultanta v oblasti informačných systémov plniaceho kontingent, alebo topmanažéra developerskej firmy. Na všetkých úrovniach dnešného biznisu, a to nielen na Slovensku, je hodnota obchodníka úmerná počtu jeho vybudovaných kontaktov a osobných väzieb. Dokonca otázka typu „aké máte vybudované kontakty“ je jednou z najdôležitejších už pri prvom pohovore v personálnej agentúre.

Keď potom onen konzultant v tričku firmy „X“ predá dotyčný informačný systém všetkým svojim „kontaktom“, ide obvykle ďalej, do firmy „Y“, a predáva tým istým ľuďom rovnako predražený a zbytočný systém konkurenčnej spoločnosti. Ibaže by si dokázal vybudovať také silné a nepriestrelné väzby, ktoré vydržia viac rokov. A podobne je tomu aj v iných branžiach, od dola až hore.

Ako sa vlastne buduje taký „kontakt“? Kontaktom je osobná väzba, osobná známosť, ktorá sa navonok môže javiť trebárs ako obyčajné priateľstvo, či spoločný záujem o golf, alebo jachting. Nič však nie je zadarmo. Každý „kontakt“ niečo stojí.

Kedysi, tesne po „zavedení“ kapitalizmu, stačilo zobrať z času na čas najlepších zákazníkov na výlet do Viedne, neskôr na olympiádu. Bol som nepriamym svedkom, ako jeden úspešný predajca renomovanej značky čiernej techniky „z čistého kamarátsva“ daroval na Vianoce novučičkú plazmu šéfovi nákupu svetoznámeho obchodného reťazca pevne usadeného aj u nás. Ten televízor kúpil „za vlastné“ a osobne ho doviezol dotyčnému priateľovi na jeho chatu v horách. Áno, „za vlastné“. Kontrakt, ktorý následne jeho šéf s týmto reťazcom uzavrel, mu na výplatnej páske pridal cez bonusy násobne viac. Žiaden zákon nezakazuje obdarovať svojho blížneho.  

Poďme vyššie. Inokedy som pri analýze prostriedkov vynakladaných na „sponzoring“ v jednej naozaj renomovanej a bohatej firme narazil nielen na podporu istého futbalového družstva zo stredného Slovenska, ktorého majiteľ bol úplne náhodou aj majiteľom hutníckej spoločnosti, a úplne náhodou a nezávisle dotyčná firma mu zrekonštruovala pohony valcovacej stolice, ale trebárs aj na „sponzoring“ tenisového turnaja pod „záštitou“ prezidenta. Keď som na toto nemal žalúdok, do dvoch týždňov som z onej firmy letel. A turnaj sa aj tak konal.

Nič nezakazuje obdarovať svojho blížneho. Ani keď sa jedná o politickú stranu. Alebo, pre istotu, o strany viaceré. Tak funguje predsa aj prezidentská kampaň v „štátoch“. A tam sú dotácie oveľa vyššie a donori omnoho bohatší. Jednoducho tak to funguje a fungovať bude. A potom je úsmevné na tom našom provinčnom Slovensku sledovať roky tie isté mená postupne v štruktúrach a na kandidátkach rozdielnych strán, podľa toho, ako vznikajú a zanikajú. Niektoré strany vznikajú dokonca „na objednávku“, ako výsledný produkt marketingovej analýzy.

Gorila je naivná. Aj v obyčajných dedinských potravinách je percento počítané na krádeže často oveľa menšie, ako náklady na kamerový systém.