Rozmnožili sa odborné komentáre, aj emotívne výlevy redaktorov s otáznikom na konci, či si niekto vie predstaviť Matoviča na poste predsedu vlády, či v inej exekutívnej top-funkcii. Proste „des a hrúza“. A Igora hneď v druhej vete označujú za generátora náhodných populistických nápadov, ktoré sú akože neuskutočniteľné.
Musím uznať, že Igorovi to ide. Bije mu karta a všetci akosi zabudli na jeho „podnikateľskú“ minulosť, vrátane tlačiarenského stroja dovezeného na súčiastky, nepriateľského prevzatia regionálnych inzertných novín, akéhosi bieleho koňa, ktorý prevzal-neprevzal istú živnosť, ktorá sa ani predať nedá, alebo účtovníctvo len tak pohodené na povale akejsi chalupy. Proste chlapec toho má za ušami dosť, ale kto by nemal? Nech sa prihlási aspoň jeden poctivec, čo si nevykázal víkendovú návštevu babičky v Humennom ako služobnú cestu? Junák sa proste vyzná a to je dobre. Komunisti tiež čítali Bibliu, aby vedeli ako s tou cirkvou zatočiť. A to je predsa sympatické.
No vráťme sa k Matovičovým prevratným návrhom. Počúval som ich na TA3, kým som čakal v servise na auto. Priznám sa, bolo to oveľa zaujímavejšie, ako reklamné spoty na nové modely áut bežiace na ostatných obrazovkách v hale. A bolo to oveľa lepšie, ako Ferova talk-show, či Robove spoty. Proste „Igor ideš!“
Takže musíme očakávať, že pani Zuzana, ktorá dala na známosť, že vypočuje vôľu ľudu, poverí Igora zostavením vlády. Jedine, že by vysunul tú svoju pani učiteľku a rozhodol sa riadiť štát podľa vzoru „Robo“. V princípe je to ale jedno. Čo ale jedno nie je, sú Matovičove nápady. Aj keď je predpoklad, že programové vyhlásenie vlády v parlamente prejde, v praxi práve tu narazí kosa na kameň.
Priznám sa, že som desať rokov pracoval na jednom nemenovanom ministerstve, kým som znechutený nezutekal do dôchodku. A to som tam pracoval ako vysoko špecializovaný technický expert, ktorému na prsty videl len málokto. Napriek tomu som pochytil dosť z „úradníckeho naturelu“ kolegov, napáchol „bruselskými kuloármi“ a spoznal „záludnosti“ tvorby bruselskej i slovenskej legislatívy. Teda tvorby zákonných noriem všetkého druhu.
Nech je už Igor a jeho suita naspídovaný akokoľvek, jeho vážny deficit je v tom, že chce lámať veci cez koleno, a keď sa mu niečo nezadarí, ihneď prichádza ďalší nápad. Nie, to nie je jeho lenivosť. Je to akýsi druh prokrastinácie. On má nápady a ostatní sú na to, aby ich realizovali. Výnimkou je snáď výlet na Azúrové pobrežie.
Predpokladajme teda, že Igor zostaví vládu a presadí programové vyhlásenie. Akýkoľvek jeho nápad však predpokladá zmenu viacerých zákonov, pokiaľ sa nechceme preklopiť do prezidentského režimu á la Putin, či Trump, lebo na jeho nápady je aj soft-model Babiš, či Orbán málo. A tu nastáva problém. Naturel akejkoľvek štátnej správy je byrokratický a viazaný neskutočným množstvom pravidiel. Nech čitateľ radšej nechce, aby som to detailne rozoberal. Pravidlá legislatívneho procesu sú presne dané a tisíce úradníkov na ministerstvách ich prísne dodržiavajú. Inak by tu nastal chaos, ktorý si ani Trump nedovolí.
A tak, odhliadnuc od ekonomických a logistických problémov, prijať právne úpravy, zabezpečujúce napríklad operáciu onkopacienta do dvoch týždňov, Je technicky realizovateľné z pohľadu legislatívy tak v horizonte troch – štyroch rokov. V tom čase však bude Matovič kampaňovať do ďalších volieb a jeho staré sľuby mu budú ukradnuté.
Takže nebojme sa Matoviča. Štátna byrokracia to podrží. Inak by sa štát rozpadol.
