Nevieme si rady s jednými počernými, tak predsa nebudeme živiť iných. Tento názor nie je nič nového. Je predsa odpočutý z obrazoviek takých, či onakých televíznych kanálov. Je to názor prichádzajúci nielen z hradného vŕšku, ale aj z Námestia Slobody. Zabetónovať sa ho pokúsili aj kamaráti z mokrej štvrte V4. Vo svojej „východoeurópskej pevnosti“ sme úplne konzistentní, od Baltu až k Tise a od hradného vŕšku až po záhorský šenk.
Nezodpovedaná otázka ale ostáva: „Čo s nimi?“ Teda nie s politikmi, ktorí takto formujú „národné povedomie“, ale s migrantmi. Tí sa totiž nedajú odvolať, ani poraziť vo voľbách. Zimomriavky a strach naháňajúci návod dobrovoľne poskytlo hneď niekoľko účastníkov spomínaného krčmového rozhovoru: „Veď máme doma každý nejakú flintu.“
V tomto bode, teda čo s migrantmi, sa slovenská nacionálne orientovaná vrstva vzácne zhodla s maďarskou. Vidiac zábery na tmavé košele štátneho žandárstva, obkolesujúce jednu z budapeštianskych staníc, v ich videní farba mundúrov ešte trocha tmavne. Tento Orbánov hnedastý cirkus nad rámec zdravého rozumu, podobne ako české číslovanie migrantov fixkou priamo na predlaktie a povinný odvoz do zberných táborov, pripomenul niektorým účastníkom diskusie na onej podvečernej terase aj riešenia staršie a vraj efektívnejšie, ktoré: "...ak by boli dotiahnuté do konca, nemuseli by sme sa teraz trápiť s našimi tmavšími spoluobčanmi."
Tu však treba rázne „bratom v zbrani“ povedať: „Nie, tadiaľto cesta nevedie. Nie, nezastavíme ich, bratia!“ Nie , že by na to Európa nemala prostriedky, ale potápať preplnené nafukovacie člny namiesto záchrany ich pasažierov, by zrejme oveľa viac znečistilo luxusné pláže. Mŕtvolami. A premeniť napríklad Maďarsko na jeden obrovský „odchytný tábor“ by tiež k ničomu neviedlo.
Nie, nazastavíme ich. Dajme na chvíľu nabok všetku ľútosť nad tragédiami putujúcich a dajme bokom tiež strach z moslimov a ekonomických migrantov. Dajme bokom všetku „národnú hrdosť“ a „nedotknuteľnosť slovenskej hrudy“. Jednoducho ich nezastavíme preto, že sa to nedá. Tá masa totiž dosiahla kritickú veľkosť.
Možno, keď pominie „šenkové opojenie“ alebo „orbánovské zatmenie“ si spomenieme, že ešte pred tým, ako do Karpatskej kotliny „napochodovali“ starí Maďari na „chlpatých koníkoch“ prišli sem na povozoch ťahaných volmi „starí Slováci“. A vykynožili všetko, čo tu pred tým bolo, vrátane kresťanskej tradície, na ktorú sa dnes toľko odvolávame. Hovorí sa tomu aj „sťahovanie národov“. Vtedy, niekedy v piatom a šiestom storočí, tiež masa migrantov dosiahla kritickú veľkosť a zaplavila územie Európy predkami dnešných národov.
Áno, masa dosiahla kritickú veľkosť aj dnes. A nepomôžu proti nej ani ploty zo žiletkových drôtov, ani zatvorené vlakové stanice, ba ani flinty krčmových štamgastov. Áno, Európa stojí pred skúškou väčšou ako Tsiprasove „eurotanečky“. Európa, a každý jej obyvateľ, si bude musieť jednoducho uvedomiť, že tí ľudia prídu a nikto im v tom nemôže zabrániť. A keby niekomu napadlo také šialenstvo a rozmiestnil by na morských plážach guľometné hniezda, zhorí Európa a celá jej kultúra v džiháde. Spravodlivom.
Nezastavíme ich, bratia... Jednoducho nezastavíme, pretože sa to nedá. Tá masa je príliš veľká a ich túžba po „lepšom svete“, podporovaná informačnými technológiami a propagandou „pašerákov“, je príliš silná. Prídu, a budú ich milióny. Nedá sa tomu vyhnúť.
