Šedivé hlavy mraštia obočia. Ruky sa dvíhajú v nástojčivých gestách smerom ku chóru a drmolenie ruženca naberá na kadencii a sýtosti. Hlavní aktéri vstávajú zo svojich miest, kde ich vídam už tridsať rokov, a konzultujú medzi sebou nečakanú situáciu.
Bokom pri stene stojí dlhý rad mladých ľudí. Čakajú na spoveď a mnohí si snáď v duchu opakujú nielen svoje prehrešky, ale aj témy najbližšej vysokoškolskej skúšky. Rad sa hýbe pomaly a tí na konci budú čakať aspoň hodinu. Hodinu plnú snahy o sústredenie.
Pred oltárom sú na stojanoch pripravené reproduktory hodné Sibamac arény a na stolíku, kde zvyčajne vráskavé ruky nachádzajú svoje Katolícke noviny, leží v spleti káblov mixpult. Bratislavskí kapucíni však dnes hrať nebudú. Iba chystajú akýsi koncert konzervatoristov, ako kedysi, keď tento chrám na prasknutie plnili The Church Mouses. To bolo už dávno.
Zvuková skúška sa miesi s hlasným drmolením ruženca. Jedno chce prehlušiť druhé. Kapucínsky kňaz v hnedej mikine asistuje mužovi pri zvukovom pulte a akoby úmyselne prehliada vyčítavé pohľady šedivých hláv. Na skúšku je dvadsať minút a musí sa stihnúť medzi omšami. Tucet skalných ju musí pretrpieť a popovú omšu tiež.
Sedím a vnímam kakofóniu zvukov. Každý hovorí svojím jazykom. A tomu druhému nerozumie.
A muž pri aparatúre iba konštatuje: „Mám ich na háku. Som tu len najatý zvukár...“
foto (C) Tibor Javor
