Posledné zvyšky poludňajších tieňov sa vyprahnuté skrývajú do škár rozpukaného muriva a rozbitých okien. Blbý čas na fotenie... Príliš tvrdé svetlo a navyše nikde ani nohy. Aj tí japonskí turisti asi ostali sedieť pod slnečníkmi na ich lodi. Kráčam hore Kapitulskou, občas zakopnem o vyčnievajúcu dlažobnú kocku...
Niekto ma iste pozoruje... Či sa mi to iba zdá? Otočím sa dozadu, a to iba trojfarebná mačka vypasená na seminárnych pomyjach vkĺzla do pivničného okna. Asi tam má mladé...
Ale predsa. Nutkavý pocit, že ma niekto pozoruje sa vracia. Som niekde v strede ulice, asi tam, kde sa pripája Prepoštská. Mám zbehnúť dole? Nie.. Niečo ma núti vykročiť ďalej. Pot mi steká do očí. Štípu. Mierny chlad, akoby tieň, poskytne uvoľnenie. Ale prečo chlad za jasného páliaceho slnka uprostred ulice..?
V tom okamihu spústa myšlienok mi zaplavuje otupený mozog: „ Chcem len povedať, že chápem... Nič na svete sa nedeje náhodou... Ani náhoda... Možno si toho urobil pre dobrú vec veľa, veľmi veľa. Ale prečo? Pre ambicióznosť? Pre vnútorné presvedčenie? Vieš, ambicióznosť je Tvoja povahová črta, s tým veľa nenarobíš. Presvedčenie, ktoré máš, jedného dňa vyprchá. Potom príde rácio, ktoré cieľavedome Tvoj pôvodný pocit podrží a chvíľu ho bude ešte živiť. A to je rozpor... Prestaneš cítiť to vnútorné šteklenie, ktoré presvedčenie presvedčením robí. Rozhodni sa vtedy nasledovať hlas svojho vnútra, nech by aký bol. Len nezabudni na tých, ktorí ťa potrebujú... A pamätaj: Za všetkým hľadaj EGO...“
Bol to zlomok sekundy, maličký časový úsek. Ten uragán myšlienok mi úplne prečistil hlavu. Nie, to nie je hlas podvedomia... Na to bol príliš silný.Bezmyšlienkovito mierim k autu a vlečiem sa akosi automaticky domov. Sadám ku kompu, otváram editor a zopár klikami kladiem na seba dve staršie fotky. Ešte úprava kontrastu, trocha desaturácie a napĺňa ma podobný pocit, ako pred dvomi hodinami v strede ulice...
P.S.: Venované Jánovi Krstiteľovi Balázsovi
foto: (C) Tibor Javor
