Kedysi, pred dvetisíc rokmi, to ale všetko vzniklo akosi spontánne a v historicky krátkom čase dvoch storočí sa partia týchto čudákov rozšírila do temer celého vtedy známeho sveta. Čo bolo na príčine záujmu ľudí o toto hnutie, či ako sa formovalo, nech riešia kvalifikovaní historici, sociológovia, či teológovia. Jednoznačné však je, že z pohľadu slušného občana Rímskej ríše to boli blázni.
Slušný občan Rímskej ríše, ktorá okrem iného dala modernému svetu základ práva,
dodržiaval zákony, obetoval oficiálnym bohom a platil dane. Dával cisárovi, čo je cisárovo. Žil tak, aby nenarúšal pokojný chod nepokojnej histórie a aby rímskym úradníkom neprirábal veľa roboty.
A tu, snáď na podnet potulných kazateľov, sa začali medzi nimi objavovať nekonformné skupinky, ktoré mysteriózne uznali za svojho Boha a kráľa akéhosi právoplatne odsúdeného a podľa platných predpisov popraveného zločinca kdesi z okrajovej provincie. Dokonca niektorí z miestnych vodcov týchto skupín, keď boli rovnako právoplatne odsúdení za podvracanie štátu, išli až tak ďaleko, že sa na svoju popravu priam tešili v extatickom očakávaní posmrtného stretnutia so svojím kráľom. Veď toto bolo v Ríme čosi neslýchané, toto sa nedalo pochopiť.
Ono sa toho nedalo pochopiť viac. Šli chýry, že títo muži dokázali uzdravovať, prorokovať a bežne robili aj iné činnosti, ktoré boli inak vyhradené iba kňazom schválených bohov. A učili tomu aj bežných ľudí, ktorých na záver zácviku prijímali medzi seba ponorením do vody. Veď aké smiešne. Trocha to Rimanom síce pripomínalo niektoré ich vlastné mystériá, ale robiť to v mene popraveného zločinca?
Nečudo, že tu a tam – dnes vieme, že to nebola plošná akcia – pretiekol pohár a usvedčení príslušníci týchto spoločenstiev boli podľa platných zákonov a miery previnenia buď ukrižovaní, upálení, alebo podhodení šelmám. Zaujímavé však je, že napriek tomu, že prvá cirkev bola často pokladaná za „tajnú zločineckú organizáciu“ a pripisovali sa jej neslýchané nemorálne praktiky, Rím sa nikdy nerozhodol ju globálne postaviť mimo zákon a totálne ju zničiť. Možnože aj preto, že by tým značne preriedil aj rady svojich vlastných úradníkov.
Nezodpovedanou otázkou do dnešných čias však ostáva, či následné Konštantínovo „poštátnenie“ cirkvi jej bolo na úžitok, alebo to bola zrada jej prvotných ideálov. Kto vie...
Pre viac informácií k téme odporúčam knihu: Ian Hazeltt (ed.) "Rané Křesťanství", CDK 2009
foto: (C) Tibor Javor
