Celibát. Trocha inak...

Keď sa kedysi raná kresťanská komunita začala vymaňovať z nadšenia a entuziazmu prvých generácií Ježišových nasledovníkov a začala pociťovať potrebu jednotnejšej štruktúry, boli pravdepodobne kňazi ženatí. Biskupi taktiež. Tým bolo zdôrazňované, že majú mať iba jednu, a to ctihodnú, manželku. Postupom nárastu a upevňovania cirkevnej hierarchie sa však začal na nich zvyšovať tlak, aby sa zriekli sexu a rodiny, až niekedy začiatkom druhého tisícročia sa celibát stal povinný a prikázaný cirkevným zákonom. Zákonom, ktorý má iba slabú oporu v Písme, zákonom, ktorý prispel dosť veľkou mierou k mnohým rozkolom a štiepeniu. A neposlušní boli tvrdo trestaní, ich rodiny zničené a manželky spolu s deťmi mali byť predané do otroctva. Zdá sa to byť šialené. Tak šialené, až sa človek musí zamyslieť, čo je za tou urputnou snahou o celibát.

Diptych "Paranoja"

V obradoch katolíckej cirkvi sa zachovalo mnoho napohľad absurdných rituálov. Mnohé z nich sa zdajú byť akousi fraškou stredovekej, či skoršej, mágie. Za také ich dokonca považujú aj niektorí študovaní teológovia. Na strane druhej však nastáva renesancia hľadania dávnych mýtických princípov, ktoré spájajú človeka s univerzom, či Bohom. Hľadá sa akýsi primárny princíp, ktorý platil pred Einsteinom a bude platiť  aj keď náš vesmír zahynie stratou energie v ľadovej smrti.  

Kedysi, verím tomu, jeden potulný rabín kdesi v Palestíne učil svojich učeníkov náuke o „kráľovstve nebeskom“. Jeho výroky sa zachovali do dnešných čias. Najmä vďaka kresťanom, ktorí im, žiaľ, dnes už poväčšine nerozumejú. Tieto výroky, akési pravidlá, ako do onoho „kráľovstva“ vstúpiť a nenarobiť sebe a druhým zle, v mnohom pripomínajú návody iných vieroučných systémov, či už zo západnej, alebo východnej pologule. Ono totiž to „kráľovstvo“ nie je nič iné, ako ten paralelný, alebo ak chceme „vyšší“ svet, kde vládnu iné zákony a pravidlá. To „kráľovstvo“ nie je z tohto sveta. To kráľovstvo pozná nielen pustovník na hore Athos alebo budhistický mních. To kráľovstvo pozná každý človek, ibaže si ho neuvedomuje. A stačí tak málo. Stíšiť sa a ponoriť sa sám do seba v hlbokej meditácii.

Z vlastnej skúsenosti viem, že tento svet „za zrkadlom“ je veľmi lákavý a je chytľavý ako droga. Prešiel som obdobím, kedy som sa ponáhľal z práce domov, aby som mohol pár hodín preskúmavať jeho zákutia. Žil som vtedy sám, životom vdovca s odrastenými deťmi. Akýsi život pustovníka vo veľkomeste. Nie celibát, to by som klamal, ale jednoducho času na stíšenie sa bolo dosť. Až príliš.

Život vo dvojici nepraje takýmto „výletom“. Je dosť ťažké, a hlavne egoistické, sedieť hodiny v lotosovej pozícii, či ležať na pohovke v meditácii, pričom vo vedľajšej izbe plače dieťa a žena nevie, čo skôr. Z tohto pohľadu život mnícha, či celibátneho kňaza, dáva praktizovaniu „výletov do kráľovstva nebeského“ oveľa viac priestoru.

V ranej cirkvi boli mystické praktiky bežnejšie. Dokonca mnohí mystikovia platia za cirkevných otcov. Zdá sa však, že asi v období Órigena nastal úpadok mystiky v prospech racionálneho vnímania praktík a rituálov. Premenili sa na akési scenáre, či „dopravné predpisy“, ktoré treba „nevedno prečo“ dodržiavať. Mystika ostala najmä za dverami kláštorov. Mala ostať aj v srdciach kňazov žijúcich v celibáte, ktorí mali formáciou v seminároch získať príslušné návyky. Žiaľ pokrytectvo, často podporené kvetnatým cirkevným žargónom zakrývajúcim nepochopenie podstaty náuky, k takýmto osobným návykom nikdy nevedie.

Je zaujímavé si uvedomiť, že tie cirkvi, ktoré na celibáte netrvajú, sú orientované buď viac na rácio, alebo naopak viac na mystické prežívanie. Racionálne orientované evangelikálne cirkvi položili základy modernej ekonomiky, ale ochudobnili kresťanskú prax o mnohé „tajomstvá“. Na strane druhej zasa krása východných obradov privádza človeka sama o sebe do stavov zmeneného vedomia. Rímski katolíci nedávajú priestor ani jednému, ani druhému. Strážia literu zákona. Zákona, ktorý nepochopili, alebo radšej sa ani nezaujímajú, prečo je ono tak, či onak.

A tak často nechápu, že celibát nie je zlo, ani žiadna „obeta“ Bohu. A žiť ho „s plným nasadením“ dokážu zrejme iba tí, ktorých ambície sú trocha „vyššie“.

Nie z tohto sveta...