Cirkev vo vlastnej šťave

A potom prišla revolúcia. Vlastne dve, s odstupom desaťročí. Tú prvú, Druhý vatikánsky koncil, sme vtedy zaregistrovali v podstate iba podľa tých otočených oltárov. Tú druhú, zamatovú, vlastne iba podľa zrušených vycestovacích doložiek.

Cirkev ostala vo vlastnej šťave. So svojím vlastným žargónom, ktorému často nerozumejú ani tí, čo ním rozprávajú. So svojím žargónom,  ktorému nepomohla ani pokoncilová slovenčina. Kvetnaté reči a barokové frázy znejú z ambitov aj z úst mladých kňazov. Výnimkou sú možno iba rehoľníci. Najmä tí v hnedom.

Pokoncilový vietor sa do slovenských dolín dostal už len ako vánok. Síce svieži, ale neschopný prevetrať všetky zatuchnuté zákutia sakristií. A tak ústa plné porozumenia a lásky k celému svetu hovoria k čoraz menšiemu publiku skalných, ktorí vlastne ani nechápu, prečo dodržiavajú starootcovské nedeľné tradície. Ešteže aspoň dôležité seriály a všakovaké „talenty“ idú v inom termíne.

Cirkev sa čoraz viac uzatvára do seba, do akejsi virtuálnej reality. Je jedno, či u nás, v Európe, alebo v dynamickejšom africkom či inom exotickom prostredí. Stáva sa inštitúciou samou pre seba a nezachránia to ani rôzne „moderné“ spoločenstvá snažiace sa vytvoriť zdanie novodobej spolupatričnosti. Realita sveta sa totiž nachádza niekde inde.

Travel Value (diptych)

A život plynie ďalej a sekulárna globalizovaná spoločnosť rieši úplne iné témy. Alebo je to iba klam? Nejde v podstate o to isté? Nejde o morálku, etiku, česť a spravodlivosť ? A netúži práve tá globálna spoločnosť po čomsi duchovnom hľadajúc náhradu v sociálnych sieťach, či klonoch a odvaroch východných spiritualít? Nejde tu vlastne o to, že tradičný žargón cirkvi pomenúva tie isté veci inak? Pre človeka odkojeného internetom nezrozumiteľne?

Tomáš Halík v sa knihe rozhovorov „Zmierená rôznosť“ zamýšľa nad myšlienkou pápeža Benedikta zriadiť okolo cirkvi akési „nádvorie pohanov“. Podobne ako bolo kedysi okolo jeruzalemskej svätyne. V ňom by odrobinky tradičnej „duchovnej potravy“ mohli dostať tí, ktorých nelákajú putá rituálov a hierarchie. Halík však s myšlienkou polemizuje a nevie sa rozhodnúť, či by takéto „pečovanie“ o sympatizantov nebolo lacným „výpredajom“ tradičných hodnôt. Možnože ale už tá svätyňa ani nejestvuje, medituje Halík. Možnože je už chrámová opona nenávratne roztrhnutá a Duch slobodne vanie svetom. A možno aj do tých zatuchnutých dolín a virtuálnych fejsbukov.

Duch nenúti, ani neagituje. Iba pretvára svet cez mysle miliárd ľudí. Ľudí, ktorí vedomky, či nebodaj viac nevedomky, ho vpustia do svojho vedomia, či podvedomia. Hovoria tomu inšpirácia, náhoda, trend. Podstatné je však jedno: Tento vánok nemožno zavrieť do konzervy s nadpisom „Vo vlastnej šťave“...