Bol stará škola. Vedel rozpisovať účinné látky a jeho kamarát, lekárnik na rohu ulice, mu nielenže brával „privátne" recepty aj keď už ako dôchodca nemal „štátny štempel" , ale dokázal tie dedove liečivá aj namiešať. A tak sme celá rodina hltali rôzne staromódne prášky v oblátkových kapsuliach. A tak isto sme my deti hltali aj jeho príbehy z lekárskeho prostredia.
Môj dedo študoval kedysi dávno pred vojnou na Karlovej v Prahe. Diplom z tejto vtedy prestížnej univerzity mu otvoril dvere na tie najlepšie pracoviská a jeho manželka, pediatrička, liečila deti solventnej pražskej klientely. Život vo „vyššej" lekárskej spoločnosti sa však synovi mlynára čoskoro zunoval. To nebolo to „pravé orechové", to nebola tá pravá prax lekára žijúceho takpovediac dňom i nocou so svojimi pacientami.
Možnože podľa vzoru Káju Maříka presídlil na Slovensko. Veselé bolo, že ho tam oslovovali „doktor úr". Napriek tomu nikdy nemal problém, že by sa s pacientom vo svojej súkromnej ordinácii nedohovoril. V dome boli vlastne ambulancie dve. Okrem dedovej ordinácie praktického lekára aj pediatrická prax starej mamy.
Práca „v tandeme" bola pre mojich starých rodičov výhodná. V kritických prípadoch sa dokázali zaskočiť. Vtedy, v malom meste, bol život doktora oveľa dobrodružnejší. Stávalo sa, že pre doktora prišiel nadránom cigánsky vajda na dvojkoláku, aby ho zaviezol k ťažkému pôrodu do osady, či vlastne táboriska, kde práve vtedy mala táto, či oná cigánska rodina sídlo.
A doktor takýchto ľudí liečil zadarmo. Či už to boli cigáni, alebo iní na hranici biedy. Pre ostatných, tak ako tomu je aj dnes, mal svoj cenník, a tak ako aj dnes musel vyjednávať s „krankasou". Bol tu však predsa len jeden rozdiel. Dvadsať štyri hodinová služba pacientom.
„Doktor úr" si nežil zle a jeho veľká vila s dvoma ordináciami na prízemí a veľkým bernardínom v záhrade bola postavená za poctivo zarobené peniaze. Šťastie však netrvá večne, a tak „doktor úr", vďaka svojim českým koreňom, musel jedného krásneho dňa v tridsiatom ôsmom vilu aj s ordináciami opustiť. Iba naľahko, s tým, čo sa za pár hodín dalo pobaliť. V dome ostala kompletná výbava ordinácií aj bytu.
Stalo sa však čosi dnes nepredstaviteľné. Keď sa po čase mohol do domu vrátiť, našiel každučkú vec na svojom mieste. Z domu nezmizlo nič. Ako keby bol odišiel včera. Čoskoro sa dozvedel, že jeho dom a ordinácie si zobrali pod patronát tí, ktorých neváhal liečiť zadarmo, po členky v blate cigánskeho tábora. Často sa vraj mnohí pýtali, kedy sa ich „doktor úr" vráti.
Nevrátil sa. Zmena režimu ho priklincovala na štátnu stoličku. Nenudil sa však ani vtedy. Železničný lekár priamo na veľkej stanici to mal tiež veselé.
foto archív autora a slovenskyrozhlad.sk
