Prečo práve deti. Deti majú pootvorené dvere do informačných oblastí, ktoré si ale príchodom dospelej, všetko racionálne hodnotiacej mysle, zavrú. Škoda. A ešte väčšia škoda je, že je v cirkvi málokto, kto by mal odvahu ich to znova naučiť. Čo keby predsa uvideli za tou bránou niečo, čo nie je kompatibilné s dnešnými doktrínami? Väčšina takých učiteľov totiž neslávne skončila, aj ten najslávnejší, ktorého meno nemáme brať nadarmo. On „maličkých“ dával za vzor...
Pred časom, keď som bol „namotaný“ na zážitky v stave „zmeneného vedomia“, či už pod vplyvom Josého Silvy, alebo Milana Rýzla, zažil som „pootvorení dverí“ viac. Bolo to vzrušujúce, priam ako droga. Pri zemi ma však neustále držali C. G. Jung a onen, vyššie spomínaný učiteľ. To ma priviedlo k akémusi odosobnenému pozorovaniu, ako to vlastne vnímam. Musím povedať, že takéto pozorovanie je veľmi zaujímavé. „Pozorovanie“, ktoré sa v cirkevnom žargóne nazýva „kontemplácia“, treba zásadne odlišovať od aktívnej meditácie, ktorá môže byť pre neznalého nebezpečná, pretože človek môže podľahnúť záujmom svojho „ega“. Ale ani pri tej kontemplácii to nie je jednoduché. V prvom rade treba rozlíšiť, z ktorej úrovne daná informácia pochádza. Niekedy to môže byť rácio, inokedy nevedomie, alebo nevedomie kolektívne, s obľubou nazývané „akáša“. Iste, daná informácia prichádza niekedy aj odinakiaľ. Bolo o tom popísané veľa, svätým Pavlom počínajúc a Grofom, Steinerom či Evelyn Underhill končiac, a dokonca i dnešná kozmológia a moderná fyzika naznačujú, že realita vesmíru a bytia v ňom je ukotvená v priestoroch s podstatne viac rozmermi, ako sme schopní aj najlepšími senzormi vnímať a merať. Všetci autori ale narážajú na jeden problém. A tým je, tak ako som si to ja súkromne nazval, „prekladový slovník“...
Ako vlastne človek vníma posolstvá „odtiaľ“? A kto má to vyhradené právo byť „vidúcim“ ako tí fatimskí pastierikovia? Toto sú otázky, ktorými sa cirkev, a nielen ona, zaoberá stáročia. Tá druhá otázka má veľmi jednoduchú odpoveď: Všetci. Problém je, že si to neuvedomujeme a takéto vnímanie dokonca potláčame. V dnešnom racionálnom svete sa síce niečo hovorí o genialite, intuiícii, citu pre hru, či biznis, alebo o „kopnutí múzou“. Geniálnych ľudí však často považujeme za bláznov. Možnože žijú akoby v dvoch svetoch a nerozlišujú odkiaľ ich myšlienky prichádzajú. A pod vplyvom okolia ich to vlastne ani nemá prečo zaujímať. I keď deti a blázni hovoria pravdu. Podstatné však je, že je to pravda jedine ich.
Áno, je to jedine ich pravda, teda v tom zmysle, čo videli a počuli. Akákoľvek informácia, vstupujúca odkiaľkoľvek do ľudskej mysle je interpretovaná ľudským mozgom do jemu známej formy. Mozog, dalo by sa povedať, pracuje podobne ako procesor počítača, ktorý rozumie iba svojej "reči". Informácia je v rozdielnych typoch procesora interpretovaná rozdielnou postupnosťou binárneho kódu, ktorému sme procesor takpovediac naučili. Výchova, historická epocha a sociokultúrne prostredie formuje našu reflexiu reality. Tú istú informáciu bude jeden mozog považovať za pristátie mimozemšťanov a iný za zjavenie Panny Márie. Podľa toho, čo má vo svojom mozgu a vo svojom nevedomí naprogramované. Kto sa však trocha zaoberal interpretáciou svojich vlastných mimovoľných myšlienok alebo snových obrazov vie, že sa nezaobíde bez vytvorenia akéhosi svojho osobného "prekladového slovníka". Najlepšie pomocou spätnej analýzy. Žiaľ pastierikovia z Fatimy si takýto slovník netvorili. Popísali to, čo videli.
Dlho som si myslel, že onen „prekladový slovník“ je iba môj výmysel. Až nedávno som si na stránke jedného slovenského hnutia prečítal teologický komentár k fatimským zjaveniam od Josepha Ratzingera. Bol som úprimne prekvapený a moje analfabetické vedomosti o tom, ako chápe katolícka cirkev mystiku a zjavenia sa mi aspoň o trošku prehĺbili. A možnože som aspoň trocha pochopil o čo vlastne v Fatime šlo, bez všetkých pribalených kudrliniek o Rusku a podobne. Dokonca si myslím, že interpretácia, najmä tretieho tajomstva, môže byť z pohľadu poznania dnešnej situácie v cirkvi úplne iná, hovoriaca o podstatne vážnejších súvislostiach ako o jednom atentáte. Odlišná od známej interpretácie oficiálnej.
Muž v bielom a pokánie. Pochopili sme tieto dve veci a súvislosť medzi nimi? Muž v bielom kráčajúci cez rozvaliny, prekračujúci mŕtvoly a končiaci sám pod útokmi zo všetkých strán. Ale najmä Ratzingerom zdôraznené trojnásobné slová anjela: „Pokánie, pokánie, pokánie“. Pokánie nie je nič iné ako vnútorná zmena zmýšľania. A komu patrí táto výzva?
Muž v bielom a zmena zmýšľania. Dva veľmi silné archetypy. Dva nadčasové archetypy. Ponad stáročia, akoby nepoznajúc čas, sú aktuálne tak ako pred dvomi tisícročiami.
„Čas nie je dôležitý. Dôležitá je láska“, sú opäť slová z filmu „Piaty element“...
foto: (C) Tibor Javor
