Úmyselne som v úvode použil citát z e-learningového kurzu rodovej rovnosti. A pokračujem ešte jedným krátkym citátom z toho istého zdroja: „Nerodíme sa ženami, stávame sa nimi", napísala už v 40. rokoch minulého storočia Simone Beauviour. Naznačila tým skutočnosť, že hoci sa rodíme s biologickým pohlavím ako muži a ženy, až počas života sa pod vplyvom očakávaní a noriem spoločnosti v nás formuje to, čo je všeobecne považované za „ženské" a „mužské". Tieto vzory spávania sú tak silné, že väčšina z nás sa celý život snaží priblížiť sa k ideálnemu obrazu „typického muža" alebo „typickej ženy".
V súčasnosti je veľmi populárnou takzvaná agenda „rodovej rovnosti", ktorá má za cieľ dosiahnuť a zákonne podporiť rovnosť príležitostí pre obidve „sociálne pohlavia" bez ohľadu na hlbšiu, biologickú vrstvu. Čiže keď sa niekto „považuje za ženu", má mať rovnaké práva a príležitosti ako ten, kto sa „považuje za muža". V zábere tejto agendy majú významné miesto aj tzv. LGBTI ľudia, pre ktorých je akceptovanie ich sexuálneho správania a zamedzenie akejkoľvek diskriminácie spoločnosťou veľmi dôležité.
Agenda rodovej rovnosti má svoje „rácio". Na základe všeobecného uplatňovania ľudských práv má mať každý človek rovnaké šance a je potrebné bojovať proti akýmkoľvek prejavom nenávisti a odmietania na základe jeho odlišnosti od väčšinového štandardu. Väčšinový štandard sexuálneho správania v dnešnej postmodernej liberálnej západnej spoločnosti nie je potrebné podrobne diskutovať. Iba niekoľko charakteristických znakov súčasného štandardu: pohlavný život nemá byť viazaný žiadnymi predsudkami, každý má naň právo, pokiaľ neubližuje druhému; antikoncepcia je potrebná, vrátane abortívnej a žena má právo rozhodovať o tom, či dieťa donosí; tradičná forma rodiny stráca význam a naopak je silná požiadavka na vznik rodín netradičných, tvorených LGBTI ľuďmi.
Rodová rovnosť zastáva zásadu, že je žiadúce dať všetkým rovnaké práva a šance. Aj tým, ktorí sa prijatému štandandardu vymykajú. No vo svojej agende zabúda na novo vznikajúcu menšinu, alebo lepšie povedané "sociálne pohlavie kresťan", či "rod kresťanský". Napriek tomu, že kresťania sú na svete dvetisíc rokov, stávajú sa z pohľadu ich modelu sexuálneho správania menšinou.
Aký je teda súčasný kresťanský model sexuálneho správania? Ako je vlastne kresťan svojou rodinou, okolím a komunitou v tejto oblasti formovaný? Panujú mnohé mýty a dokonca je kresťanská komunita obviňovaná z obmedzovania slobody "výberu pohlavia" a neakceptovania sexuálnej oriantácie "inakých". Ako to teda je?
Správanie človeka v sexuálnej oblasti, aj podľa citátu uvedeného vyššie, je dané nielen biologickým pudom cieleným na zachovanie rodu a odovzdania tých najlepších génov, ale najmä výchovou v rodine s cieľom čo najlepšieho začlenenia do sociálnej skupiny, ktorej je rodina súčasťou. A to v historicky premennej forme.
Kresťanské dieťa je od malička primárne formované k poznaniu a uznaniu vyššieho princípu, ktorý pre nedostatok iných možností je nazývaný Bohom. Nateraz je nepodstatné, ktoré fyzikálne zdôvodniteľné aspekty boli a sú Bohu pripisované, alebo či sa dá celá fyzika a vesmír do pojmu Boh začleniť. Tieto otázky nechajme bokom.
Malý kresťan je teda vedený k úcte k Bohu a k rešpektovaniu jeho noriem. Tieto normy, tvoriace základ kresťanskej morálky, zahŕňajú aj pravidlá sexuálneho správania. A tak mladý kresťan vie, že by sa mal strániť aktívneho sexuálneho života pred uzavretím kresťansky akceptovaného manželstva, že by mal ostať prísne manželsky verný, ba dokonca, že určité formy antikoncepcie sú tiež neprijateľné. O potrate a rozvode ani nehovoriac.
Znie to z dnešného pohľadu čudne a nemoderne. Priam stredoveko. A poukazuje sa na to, že aj tak sami kresťania uvedené pravidla nedodržiavajú a podobne. Je tu však jeden opomínaný fakt. Kresťan je do tejto svojej sexuálnej roly formovaný výchovou a spoločenstvom, v ktorom sa pohybuje a tento model je pre neho akýmsi podvedomým vzorom správania. To znamená, že aj keď "hreší", aj keď porušuje uvedené pravidlá celkom vedome a zámerne, vnútorne pociťuje "nekomfort", nesúlad so svojím svedomím. Ono sa to nedá odnaučiť, podobne ako bicyklovanie, či plávanie.
Niektoré kresťanské skupiny odmietajú sex úplne. Sú to kňazi, rehoľníci a rehoľníčky. Nech sa už hovorí čokoľvek, sami si v dospelosti túto cestu zvolili. Nik ich do toho nenútil, vedeli do čoho idú. Áno, "hrešia", ale aj oni v tom prípade pociťujú výčitky svedomia. Iba máloktorému z nich sa podarí vnútorne a natrvalo sa ich zbaviť ak z kňažstva, alebo rehole odídu.
Pokúsil som sa iba veľmi zjednodušene a laicky načrtnúť, že kresťania sú z pohľadu dnešného majoritného štandardu sexuálneho správania osobitou skupinou, ktorá zasluhuje rovnakú starostlivosť a rovnaké práva. Nehovorím, že v strednej Európe sú kresťania nejako pracovne znevýhodňovaní, ale často sa stávajú terčom výsmechu a sú posielaní do stredoveku, sú nazývaní tmármi a bigotmi a rovnako posmešne sa hovorí aj o ich kňazoch.
Opakujem vyššie uvedený citát z kurzu o rodovej rovnosti: Rod sa formuje na základe výchovy, vzdelania, pod vplyvom prostredia, očakávaní, jazyka atď. a je časom a kultúrami meniteľný. V tejto súvislosti však rozlišujeme pohlavie ako biologickú charakteristiku a tzv. „sociálne pohlavie", ktoré je akousi nadstavbou nad samotnou biológiou.
Nie je teda kresťanský spôsob ponímania sexuality v dnešnej dobe už určitým znakom „sociálneho pohlavia"? A nie je súčasne v dnešnej dobe čoraz menšinovejším? Príkladom môže byť trebárs Česko, kde sa oficiálne ku kresťanstvu hlási už takmer iba jednociferné percento. Nie je teda „rod Kresťan", alebo „gender Christian", hodný tiež ochrany pred sociálnou disklúziou?
Myslím si, nech akokoľvek absurdne a sureálne to znie, že áno. Je tu nový „gender C".
Post scriptum (24.10.2013, 13:30): Áno, presnejšie by bolo menovať v texte tie denominácie, ktorých sa popísaný model sexuálneho správania týka. Týka sa nielen katolíkov, ale zčasti aj iných cirkví. Naopak, niektoré evangeliálne cirkvi majú model čiastočne odlišný (celibát a pod.) Napriek tomu si myslím, že v relevantnom kontexte je výraz "kresťan" asi najsprávnejší.
