Tak ako investigatívni novinári a autori precíznych analýz publikujúci v mienkotvorných denníkoch sú výslovne potrební na udržiavanie prirodzenej rovnováhy verejnosti poskytovaných informácií, sú hyeny – niekedy nazývaní prírodnými sanitármi – potrební na udržanie zdravej populácie zveri na savane. Napriek tomu, že v tlupe dokážu uloviť aj väčšieho kopytníka, či dokonca odohnať leva od jeho koristi, prevažne sa živia pozostatkami po hostine iných predátorov.
V dnešnom tlačenom aj v elektronickom vydaní uverejnil denník SME ďaľší zo série temer pravideľne sa objavujúcich komentárov na tému Sokol. Istotne sa tento materiál zakladá na pravdivých informáciách overených prinajmenšom poctivou recenziou výsledkov poskytnutých internetovým vyhľadávačom. O tomto sa sporiť nejdem. Nechcem zľahčovať prípadné prešľapy tohoto dnes bielovlasého starca, ktorý svojou charizmou dodnes oslovuje dosť ľudí. Hlavne tých, ktorí ho poznali za jeho mladších čias na niektorej z jeho „štácií“. Ja som Jána Sokola nikdy osobne nestretol. Stretol som sa však raz v živote s príslušníkmi toľko skloňovanej ŠTB a veru, nebolo mi všetko jedno. Moja kariéra vtedy skončila. Kariéra niekoho iného po takomto stretnutí mohla začať. Ľudia sa v zložitých situáciách rozhodujú rôzne.
Kariéra arcibiskupa Jána Sokola sa tiež skončila. Skončila sa zo strany jeho zamestnávateľa korektným spôsobom, ktorý mu dáva možnosť dožiť svoj život v pokoji a v ústraní. Čo však neskončilo, je neustále rozpitvávanie káuz a kauzičiek a fenoménu „Sokol“ všeobecne. Vďačí za to nielen investigatívcom a bulváru, ktorý je lačný po každom škandáli a túži zvyšovať čítanosť za každú cenu. Bez ohľadu na to, či bola vina dokázaná, alebo nie. Existuje ešte jedna skupina „lovcov“. Títo sa často štylizujú do pózy práve oných prirodzených sanitárov prostredia a apelujú najmä na morálnu stránku prehreškov obete. Zvláštne však je, že týmto nejde tak ako predátorom na savane o to, aby obeť čo najrýchlejšie dodýchala. Im ide o to, aby dýchala pokiaľ možno čo najdlhšie. Totiž, po skone obete už nie je o čom. Nie je o čom písať. Zdanlivo absurdná logika.
Pozornejší pozorovateľ však postrehne niečo iné. Niečo, čo možno zaváňa akýmsi obsedantným nutkaním kritiky za každú cenu. Tu je ale Ján Sokol iba zástupnou obeťou. Skrytým cieľom týchto komentárov je práve Sokolov bývalý zamestnávateľ, teda katolícka cirkev. Tá je tým tŕňom v oku mnohým liberalizovaným publicistom, ktorí dokážu excelentným spôsobom podsúvať do podvedomia čitateľov stále negatívnejší obraz tejto inštitúcie, tváriac sa pri tom ako záchrancovia Božieho kráľovstva. Neviem, čo je vnútornou motiváciou týchto autorov. Možno potláčaný pocit vlastného zlyhania, nesúhlas s pravidlami, ktoré cirkev hlása, a či militantný antiteizmus.
Áno, tak ako Ján Sokol, aj cirkev sa dopustila a dopúšťa chýb a omylov. Mnohé z nich uznala a za viaceré sa jej predstavitelia verejne ospravedlnili. Na mnohých miestach na svete však, keby niet jej, bolo by práve tým najslabším ešte horšie. To však je už akosi samozrejmé...
Nechajme teda Jána Sokola žiť, kým žije. On sám vo svojom svedomí najlepšie vie, s čím sa musí vysporiadať...
Foto: archív SITA
