Celkom na úvod prezrádzam, že nemám nič proti homosexuálom, ani ich ostatným variáciám reprezentovaným čoraz dlhším radom písmien, ktorými sa radi označujú. Pochopiteľne, pokiaľ sa mi nesnažia „liezť do svedomia“ a pokiaľ ma neobťažujú. Tým obťazovaním nemyslím len to fyzické, to by som si príliš fandil. Mám tým na mysli rôzne „hrdé“ prejavy na verejnosti a ich kričiacu snahu akceptovať neakceptovateľné.
Áno, uznávam, že voči biologickej a mentálnej majorite to majú naozaj ťažké. A ťažšie to majú vo svojej komunite, ktorá napriek tomu, že sa navonok tvári jednotne, postupuje veľmi kontraproduktívne diskriminujúc nielen samú seba, ale aj zmienené variácie vo vnútri. Viem si totiž predstaviť nejakú formu právneho zväzku pre dve osoby charakteru „G“, alebo „L“, no otázka je, čo s tými ostatnými, aby boli spokojní. Ako vyriešiť „párové spolužitie“, trebárs aj podporené zákonom, osôb typu „B“, „T“, „I“, poprípade ich bratrancov „Q“?
O „rodovej agende“, ktorá im naoko nahráva, netreba ani hovoriť. Tá je nekonzistentná a diskriminujúca sama o sebe. Na jednej strane hovorí, že rola „muža“, či „ženy“ je spoločenský konštrukt, ktorý treba prekonať a zavádza napríklad pojmy „rodič 1“ a „rodič 2“, pričom na strane druhej núti v úradných listoch používať oslovenie „pán/pani“, respektíve „zamestnanec/kyňa“. Veď to je samo o sebe sexistické. A okrem toho, ako k tomu prídem, že by som mal byť „rodičom 2“ keď sa cítim na „rodiča 1“?
Aktivisti LGBTI sa správajú ako kopajúce dieťa, ktoré kričí: „Jáá chcem zmrzlinúúú!“ To dieťa tú zmrzlinu chce ihneď a bez ohľadu na okolnosti. Trebárs na zapálené hrdlo. Podobne títo menovaní aktivisti chcú, aby ich okamžite všetci uznali a ich správanie povýšili zákonom „na normál“. Už tým, že chcú čosi „na normál“ povýšiť implicitne tvrdia, že je to predsa len nejaké „inaké“. Ba dokonca sa aj jedna z ich skupín nazýva „Inakosť“. Nejako to postráda logiku.
No celkom možné je, že to logiku má, len ja jej nerozumiem. Ak uznáme, že takéto aktivity a túžby sú legitímne, potom vidím na ich dosiahnutie dve cesty. V autokratickom režime, ako napríklad Rusko, Irán, či dokonca Islamský štát, je jedinou možnosťou presvedčiť lídra o svojej pravde, a ten vydá príslušný dekrét. To sa ale zatiaľ nedarí. V demokratickom, alebo „kvázidemokratickom“ režime je jediná cesta cez parlament. Treba si založiť vlastnú stranu, cez voľby sa dostať do parlamentu, predložiť návrh zákona a získať preň väčšinovú podporu.
V živote som sa stretol s viacerými gejmi. Poväčšine boli veľmi fajn, inteligentní a jemní ľudia a vôbec nikomu nevadilo, že na firemnú akciu prišli aj s partnerom. Obvykle boli na vyšších postoch, alebo to boli umelci. Človek síce ihneď spoznal, že u nich dievčatá šancu nemajú, ale o to väčšia bola sranda. No zažil som aj extrémy, mal som dlhé roky kanceláriu nad známym klubom na Panenskej ulici v Bratislave. Tam človek mohol vidieť v podjazde všeličo. Iste, podobne ako na každej inej diskotéke. Iba tá okázalá odviazanosť a provokovanie bola trocha prehnaná. Teda na môj vkus.
Som kresťan, no napriek tomu, či práve preto, by ma v živote nenapadlo starať sa do súkromia týchto ľudí. No ako kresťan musím ale zopakovať tisíc krát povedané, že pre kresťanov nie je problémom, že je niekto homosexuál. Veď sú to ľudia ako ostatní. Pre kresťanov, a to isté platí aj u moslimov či židov, je nesprávne sexuálne spolunažívanie mimo manželstva uzatvoreného podľa ich pravidiel. Teda manželstva medzi mužom a ženou. A oveľa väčším problémom pre cirkev je promiskuitný spôsob života mladých ľudí a prílišný konzum, ako partnerstvá gejov.
Áno, príroda. Za to, že nadelila tomu, či onomu človeku takú, či onakú orientáciu, ten človek nemôže a ostatní by to mali prijať. Samozrejme, pokiaľ neprekračuje isté medze, platné v tej, či onej spoločnosti. No tá istá príroda je sakramentsky záludná. Uvedomil si vôbec niekto, aký je to paradox, že obrovská väčšina všetkých buniek celej živej prírody na tejto planéte sa rozmnožuje jednoduchým delením? Bez potreby sexuálneho spojenia? A že iba maličký zlomok týchto buniek sú bunky samčie a samičie? Nie je to zvláštne, že ale práve tieto bunky zabezpečujú odovzdávanie a zachovanie života?
Tu niekde vidím symboliku knihy Genezis. Tu niekde nachádzam posolstvo tej knihy, že základnou podmienkou udržania života je spojenie mužského a ženského. Tu vidím tú „tradíciu“ na ktorú sa mnohí odvolávajú. A sú naozaj mnohí. Vyznavačov „náboženstiev knihy“ sú takmer štyri miliardy.
Nedávno som sa na jednej spoločenskej akcii stretol s chlapíkom, ktorý bol gej. Predtým sme sa nepoznali, ale jeho inteligencia a zvláštny šarm boli typické. Nakoniec som sa s ním bavil možno viac, ako s ostatnými. Tí ľudia, napriek ich „inakosti“ vedia byť fajn. No musia si uvedomiť, že krikom a kopaním nohami, najmä do kresťanov, si rešpekt nevydobyjú. A musia si uvedomiť, že napriek výnimočnosti mnohých z nich, inakými ostanú. A musia vedieť, že prílišným zdôrazňovaním svojej agendy môžu dopadnúť ako ten Belmondo v onom starom známom vtipe, keď vyšiel zo záchoda s pocikanými nohavicami. Obidvaja susedia pri vedľajších pisoároch sa totiž s výkrikom „Jééé Belmondo“ otočili priamo na neho.
Foto: wikimedia, rappel.com (Dani Ochoa)
