Veľká noc je symbol, akýsi archetyp. Preto sa v tej či onej forme potĺka dejinami človeka tisíce rokov. Každý si v jej symbolike dokáže nájsť tú svoju interpretáciu. Aj tí, čo sa nazývajú kresťania. Či už sú to krvavé jatky v podobe podľa Mela Gibsona, mystika zapaľovania paškálu, alebo ozvena povestnej vety „Noli me tangere“. Každého osloví niečo iné, prinajmenšom pár dní voľna.
Jarný diptych (C) Tibor Javor 2011
Veľká noc nie je prázdnym sviatkom, naplneným iba čokoládovými zajačikmi supermarketov. Z tohto sviatku pre mňa vyžaruje pokora človeka pred jeho údelom na zemi. Vyžaruje z neho mystérium sebaobetovania, ktoré prežívame nevedomky každý z nás každý deň. Sebaobetovanie je v úsmeve matky na choré dieťa, je aj v priateľstve, či láske, v kúpe časopisu z rúk bezdomovca, ale je aj v boľavom chrbte demonštranta po rane policajným obuškom. A je jedno, či demonštroval za práva gayov, alebo proti atómovej energii.
Kresťania toto sebaobetovanie nazývajú „kríž“. Ten kríž, ktorý pred takmer dvoma tisícročiami niesol jeden potulný učiteľ, rabi, či moderne povedané „guru“, na svoje popravisko. Nebol určite prvý ani posledný. Bol však jedinečný a ostal v pamäti ľudstva. Nech každý chápe jeho úlohu po svojom, nech ju aj nechápe.
Kresťania zvyknú nazývať tento čin „vykúpením“, niekto iný by to možno nazval „splatenie karmického dlhu ľudstva“. Raz a navždy, pre každého tak, ako to vo svojom vnútri cíti. A pravdou tiež ostáva, že každé sebaobetovanie, každý čin pre dobro druhého je podobné.
Kresťanské mystérium Veľkej noci ide však ďalej. Smrťou život nekončí a po noci prichádza ráno. Ráno života. Života prebudeného, lepšieho, života vo vyššej kvalite. Tak to chápem ja.
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
