„Aj sme se pomodlili, aj sme všecky pjekné písničky Panence Márii zaspívali... A byuo nám tak dobre. Co Ti vjac mám vyprávjat...“ Fragment odpočutého rozhovoru kdesi na Záhorí pred podvečerným kostolom. Babky sa vracajú zo svojej ružencovej pobožnosti a preberajú ostatnú púť do Marianky. Sú naplnené radosťou z prežitého. Kto vie, ako dlho. Kto vie, kedy tieto povznášajúce pocity prekryje každodenná starosť, choroba či susedské hádky.
Miništranti. Všetkých vekových kategórií. Snažia sa dôstojne asistovať dôstojnému pánovi. Tí starši majú nagelované číro, niektorí z mladších vlasy po plecia. Podľa toho, aká je v škole móda a ku ktorej skupine inklinujú. Keď však odídu na strednú do mesta, nevymenia kadidlo za joint marišky?
Dievčatá. Postávajú obvykle po bohoslužbe pred kostolom a pokukujú po miništrantoch. Niektoré sa halia do nezávisláckych rustikálnych odevov, iné spievajú s detičkami s gitarou pri oltári a iné, tie odvážnejšie, v obtiahnutom letnom tričku so zbožným pohľadom prednášajú omšové čítania.
Chlapi, tí sedávajú vzadu, snáď aby kňaz nezacítil ich včerajšiu borovičku s pivom. Mladé rodinky sa zasa vystatujú svojím početným potomstvom priamo pred farárom. Otcovia myslia na prípravu krbového dreva na zimu a mamičky na cesto, ktoré zatiaľ kysne.
Večer u bratislavských kapucínov. Do chrámu sa na siedmu, ak prídete nesôr, asi ťažko dostanete. Študenti sedia na stupňoch a na svojich batohoch. Vpravo je hodinový rad na spoveď, a to spovedá päť kňazov. V dave vypĺňajúcom kostol máte niekedy problém medzi odredovanými hlavami a vyčesanými ofinami zazrieť hlavu šedivú. Možno preto, že tie sa skláňajú v laviciach nad modlitebnou knižkou.
Iba pár obrázkov ľudovej zbožnosti. Pár momentiek, a to opomínam púte, procesie, charizmatické stretnutia a mnohé ďaľšie. Čo týchto ľudí všetkých vekových kategórií ťahá do chrámu? Je to iba mamin príkaz, vidiecky zvyk, či stretnutie s priateľmi a susedmi? Je to potreba účasti na akomsi kúzelníckom predstavení? Je tento dav zmanipulovaný, alebo to robí dobrovoľne? Alebo je v tom sila tých vyprázdnených rituálov? A sú tie rituály prázdne?
Človek rituály potrebuje. A rituály nie sú len vlastníctvom katolíckej cirkvi. Svoje rituály pozná každé kultúrne prostredie už tisícročia. Dokonca mnohé, tie najzásadnejšie, paralelne a vo veľmi podobnej forme, uskutočňujú nezávisle na sebe všetky veľké náboženstvá. Popísal aj čeký publicista a spisovateľ Tomáš Halík vo svojom audiovizuálnom a knižnom diele „Prolínání světů“. Človek rituály potrebuje. Jednoducho mu to tak myslí. A rituálom nie je iba krst, obriezka či iný náboženský akt. Môže ním byť aj víkendová návšteva reštaurácie Mac Donald s detským menu, príprava na pretek alebo oslava športového víťazstva, či jednoduchý prípitok.
V jednom texte o bioenergetike autor podáva rešerš o súčasnom stave výskumu ľudského mozgu. Vedci z oblastí umelej inteligencie musia korigovať svoje predstavy. V úžasnom neurokompjuteri sú totiž akoby predprogramované reakcie na všetky situácie s ktorými sa jedinec má šancu vo svojom živote stretnúť. Počas života prechádza človek procesmi, ktoré z daných programov zabudnú tie nepotrebné. Proste akási sociokultúrna impregnácia. Človek kedysi žil pevne spútaný s prírodou, a tak nemajú ani „vlčie deti“ problém prežiť v džungli. Rozprávať sa už naučia ťažko.
Ak prekročíme hranice reakcií potrebných na prežitie, dostaneme sa na pôdu pocitov, emócií a iných záhadných javov, s ktorými sa zaoberá psychológia. Známe sú teórie o archetypálnych modeloch správania, či o vplyve a funkcii nevedomia (podvedomia) či už jedinca, alebo kolektívneho. Písal o nich C.G.Jung. Vzorce správania ovplyvňujú naše konanie, či už si to uvedomujeme, alebo nie. Tak sa napríklad odlišuje psychológia muža od ženy, veriaceho a neveriaceho, alebo tiež na základe nevedomého popudu uprednostníme určitú komerčnú značku tovaru.
Vzorce správania, ktoré si na tento svet prinášame, sa však dajú akoby „doprogramovať“. Za určitých okolností sa z racionálnej mysle otvárajú kanály do oblasti podvedomej a informácia sa tam uloží, alebo naopak vyberie. Impulzy otvárajúce toto prepojenie, môžu byť rôzne. Napríklad silné emociálne vzrušenie, čo v hojnej miere využíva reklama a rôzne charizmatické spoločenstvá, pravideľný rytmus bubnov či tanec dervišov, pohľad na určitý bod či obraz a tak ďalej. Brány do podvedomia poznajú aj tí, ktorí sa zaoberajú výukou jazykov v alfa hladine, ale aj psychoterapeuti a scientologickí audítori. Ale tu sa už dostávame na tenký ľad neprebádaných súvislostí.
Rituály sú akoby odleskom kedysi dávno známych techník iniciujúcich práve tieto brány. Alebo, ak zostaneme na tom tenkom ľade, aj brány do predsiene nemateriálnej existencie. Ani si to neuvedomujeme, ale rituály sú akési štandardizované spúšťače čohosi, čo máme predprogramované a uložené v našom nevedomí (podvedomí), alebo čo je nám na dosah z nevedomia kolektívneho. Veriaci človek však pokračuje v úvahe ďalej. Za nevedomím sa pre neho skrýva svet nemateriálny, či už ho nazveme „kráľovstvo nebeské“ alebo iným názvom. A tam sa pre neho nachádzajú celé hierarchie duchovných entít, „tróny a panstvá“. Ale všetko je to pre neho iba slabučkým odleskom toho Najvyššieho. Nie, nie je to na smiech. Je to možnože najkomlexnejší popis štruktúr, ktorým raz fyzici, až otvoria „hviezdnu bránu“, priradia matematické rovnice . Až zostane, aspoň pre veriaceho, iba ten Najvyšší.
Človek teda rituály potrebuje. Ale ak nemá byť jeho „ľudovou zbožnosťou“ viera v konzum, sex bez lásky, alebo viera v peniaze, má miesto na svete aj tá ľudová zbožnosť katolíka. Je to odraz vnútornej potreby a túžby po vyšších hodnotách a esenciálnom dobre. Nevysmievajme sa tomu a nebuďme intelektuálski horenosi. Človek rituály potrebuje. Otvárajú mu predsa brány do „vyšších“ svetov, do svetov jeho pocitov a emócií. Dbajme iba na to, aby tieto emócie boli pozitívne a človeku prospešné.
Foto: (C) Tibor Javor
